Osobné

Úspešne som vstúpil do tretej desiatky môjho zaujímavého života a je to tu. Psychológ by povedal, že to je pre tento vek úplne normálne a potešil by sa z ďaľšieho exempláru: Mám po tridsiatke a premýšľam, že čo ďalej. Kam sa pohnúť, či zostať v tomto prúde, či ísť doľava alebo doprava. Hryzie a otravuje ma to stále viac a viac.

Neviem, či sa to dá vlastne na SME v blogoch niekde vyčítať, ale žijem v Londýne (áno, ďaľší Slovák a neprišiel som kvôli £ a neumývam riady - skúšam ti čítať myšlienky...) a som tu 3,5 roka. Chcel som zostať iba jeden btw. S priateľkou sme sa dohodli, že v marci 2008 odídeme na stálo domov. Ešte som stále tu. Ďaľší termín máme marec 2009.

Po úvodnom pretĺkaní sa si konečne žijeme pohodový život. Prieteľka si našla po dvoch rokoch super robotu a ja som pre istotu zostal celý čas v tej istej. Aký to rozdiel od Slovenska. Doma som ich striedal ako ponožky a najdlhšie som vydržal 13,5 mesiaca - na civilke. Najprv kancelária výmenných pobytov pre študentov a učiteľských projektov, potom banka, potom civilka, vyskúšal som aj poradenstvo na živnosť, plynárenskú spoločnosť a zase banku. Odvšade som utiekol. Cítil som, že to nie je pre mňa a strašne ma lákalo zahraničie. Že tu konečne dostanem rozum a zistím, čo to vlastne chcem.

Po 7mich týždňoch bez roboty som dostal túto: Concierge v hoteli. Skoro som sa pos... Zrazu z officovej roboty na zadku som bol celý deň na nohách, komunikoval s ľuďmi v cudzom jazyku, ktorý som poriadne nevedel (nie, gymnázium vás nič nenaučí...), skoro nikomu domácemu som poriadne nerozumel a nič som nevedel o Londýne. Šéf mi povedal: "Ak ťa budem počuť povedať nie alebo neviem, tak ťa vyhodím."

Ale, vnútri som cítil, že toto je pre mňa, toto mi vyhovuje a keď je naozaj busy, tak sa v tomto zhone, zmätku, okolo stojacich, pobehujúcich, naliehajúcich hostí, milóne otázok, na ktoré musím dať odpoveď, proste vyžívam. Úžasné, aká zmena. Každý deň komunikujem s ľuďmi, riešim rôzne druhy problémov, nebojím sa, som dobrý. Z desiatky sa stala dvojka - za 3 roky na oddelení. Peniaze sú v pohode a nie je nejaký veľký stres zo splácania hypotéky, aj keď je na 30 rokov. Zostane aj na malé šetrenie a relax po práci s kámošmi z celého sveta...

Po čase a hlavne pri každom návrate domov mi to ale začína vŕtať v hlave: Ostatní majú "poriadne roboty", kamoši myslia na rodiny, na budúcnosť, na zabezpečenie. A ja som ako keby spadol z Marsu. Budúcnosť? Pch. Z Londýna sa vždy vrátim s mysľou o desať rokov mladšieho človeka - tu sa proste takto žije. Nepremýšlaš o prežití, ale o užití. Pomaly ma to však dostáva: Myslím na budúcnosť a čo chcem vlastne v živote robiť. Toto predsa len nie je "práca pre vysokoškoláka", ty máš na viac, potrebuješ konečne stimulovať mozog, chcem aj svadbu a neskôr aj rodinu. Obuškom po hlave. Zobuď sa konečne, mysli dopredu. Chceš mať rodinu, chceš sa o ňu postarať, nemôžete predsa zostať tu. Deti chcem vychovávať iba doma, konečne sa doma usadiť...

Tak sa ďalej sám seba pýtam: Čo chcem vlastne doma robiť? Veď na cvčku mám zo Slovenska jednoročné roboty na priemerných pozíciách a v Londýne som Concierge - úplne opačné zameranie a nikto netuší, čo to znamená. Mal by som si podľa mňa logicky tu nájsť niečo, v čom by som pokračoval doma. Wow. Ten titul mi dal vynikajúce analytické schopnosti...

Z domu mám zemiaky a v Londýne som nazbieral pomaranče. Ktoré mi viac chutia? Asi niečo medzitým, viac pomarančov, ale základ by mal byť zemiakový. Už len, ako sa to povie po anglicky, lepšie povedané realizuje v Anglicku. Alebo na Slovensku? Atď až do zbláznenia alebo vytriezvenia alebo osvietenia. Určite na to raz prídem. Nikdy nie je neskoro. Aspoň je ten život zaujímavý... C´mooon. ;-) Musel som tie myšlienky zastaviť, lebo by som asi neskončil...

Tak toto ma momentálne denno-denne trápi a otravuje (v dobrom samozrejme). Čo chcem vlastne robiť. Dosť mi to klope na dvere. Som tridsiatnik a všetci známi okolo vyzerajú, že to majú vyriešené. Aj ja chceeeeem. Chcem zmeniť job a idem sa na to vrhnúť...

Priblížil som ti len takú malú sondu do mojej hlavy v pondelok po polnoci. Trošku osobné, ale nech sa ľudia pobavia / porozmýšľajú / ponadávajú / podebatujú. Čau...