Maturita - formalita? part II.

Konečne to mám za sebou. V utorok ráno cca o 8:45 som už mal po všetkom. Po maturite, stresoch, napätí a dní bez života, ktoré som strávil iba učením. Ten pocit je neopísateľný. Vychádzate z miestnosti, ďakujete profesorom a telom sa začínajú preháňať elektrické impulzy v podobe eufórie. Nekonečného množstva eufórie. Endorfíny sa uvoľnujú ako šialené. Proste super. Priznám sa, keď som doodpovedal zo svojho materinského jazyka, nahrnuli sa mi do očí slzy. Jednak od dojatia z toho čo sa dnuka odohralo, druhorak z toho, že som bol naozaj šťastný. Spolužiaci hodnú chvíľku nevedeli či majú plakať so mnou alebo nie. Až po predýchaní som im bol schopný povedať, že to je od šťastia. Možno si teraz niekto povie: "Pch, slaboch, rozreval sa." Ja si však myslím, že plakať od šťastia je vec úplne prirodzená a ten kto to nedokáže, toho úprimne ľutujem, pretože prichádza o úžasné chvíle.

Najviac zo všetkého ma však teší, že tu som konečne mal možnosť ukázať, čo vo mne je. Toto už neboli tie nemožné testy, ktoré zostavili "páni úradnicí" zo ŠPÚ ale normálne otázky, ktoré odzkradľovali to, čo nás po celé tie štyri roky na škole učili. Musím povedať, že som mal počas maturít obrovské šťastie na otázky (až na angličtinu) a vždy som potiahol presne to, čo som chcel najviac. Aj vďaka tomu (ale nielen kvôli tomu) možem dneska svedomite a hrdo hlásať, že som zmaturoval na čisté jedničky. Skvelé však je, že nie som jediný. Kopec mojich spolužiakov sa môže pochváliť takým istým vysvedčením. To len potvrdzuje to, čo som o mojej triede tvrdil vždy. Žišli sa tu ľudia, ktorí sú vo svojom obore naozaj machri a ja verím, nie ja to viem, že to v živote dotiahnu ďaleko.

Tak teda kamaráti. Veľa šťastia do života, ďakujem za tie krásne roky a nech sa nám všetkým darí!