Prišiel som na tento svet rozdávať lásku a šťastie,
no kam sa pozriem všade len nenávisť rastie,
už ma nebaví stále na míny šliapať,
peniaze sa množia – tešíte sa, no mne sa chce z toho plakať.
Tento svet ma stvoril nato, aby som pomáhal druhým prežiť,
no ja žijem pre seba, je to ľahšie ako vôbec „nežiť“,
hodnota je to, čo stále v sebe hľadáme,
nechceme držať s ľuďmi jeden krok, a preto stále osamelí padáme.
Snažíme sa milovať, no nenávidíme sa samy,
„gantlemeni“ sa už nechávajú unášať prúdom dámy,
všetko je pre nás dôležité, čo sa kotúľa a množí,
no keď príde malá facka, tak nás na zem úplne zloží.
Dôvera je to, čo je v 21. storočí „tabu“,
chceme len to pekné pre oči – bývanie, šaty i nejakú babu,
držíme sa na vrchole, vietor tam však silno fúka,
podraz, klamstvo, závisť – to všetko sa nám na podnose núka.
Vychovávame stroje, ktoré sú také umelé, no milé,
myslíme si, aké máme s našimi deťmi pekné chvíle,
žijeme v strese, už aby sme dospeli,
strácame pekné detstvo, ale hlavne, že máme status „dospelí“.
Som človek – naprogramovaný, skazený a zbitý,
aj keď chcem, nemôžem ukázať svoje pravé city,
poslušne kráčam za tým, čo musím,
neriešim, či je niečo pekné, alebo sa mi to hnusí.
Som človek – potajme plačem, no navonok som silný,
plač je moja slabosť, no pochopte, že som aj mylný,
Žijem si ako „pán“ v 21. storočí,
chýba mi však jedno, pozrieť sa ľudskosti priamo do očí...
