Je tiež príbeh o mne a pokusom uviesť vás do môjho života. Do môjho pátrania. Preto vám musím povedať, ako to bolo s deťmi zo sekty 12 kmeňov.
Trávim osamelý večer, zatiaľ čo môj kamarát je na nebezpečnej misii za sektami. Počúvam hudbu a spomínam na najdesivejšie zážitky, čo som za posledný rok zažil. A moje myšlienky sa znova vracajú ku Dvanástim kmeňom.
Už som vám o tej sekte hovoril. Ale nevysvetlil som vám, čo naozaj s deťmi robili. Hovoria o tom nielen záznamy FBI , ale aj svedectvo mnohých členov a samotné uniknuté materiály tejto sekty. Pomocou psychického a fyzického trýznenia sa pokúšali vychovať deti , ktoré nebudú mať žiadne vlastné ja. Žiadne ego. A to brali ako niečo skvelé.
Čo však obvykle nehovoria je aj to, v akej radikálnej rovine sa toto učenie nieslo pred nemeckým zásahom proti tejto sekte. Jeden z najhorších rituálov sa nazýval „rany Jašuovej“ a išlo o špeciálny prechodový rituál, ktorým sa chlapec stával mužom. Bol tri dni o hlade a smäde, a potom bol niekoľko hodín bičovaný prútom. Dospelí členovia komunity sa na tomto rituáli podieľali, pretože ako sami účastníci hovoria: Je naozaj náročné biť dieťa toľko hodín v kuse. Tá myšlienka dobre ukazuje povahu tejto sekty.
Dospelí sa striedali v bití tak dlho, kým sa na tele chlapca neobjavilo „Jašuovo (Ježišovo) znamenie“ – veľký modrý fľak spôsobený týraním. Týmto znamením bol chlapec očistený, stal sa mužom a potvrdil sekte svoju vernosť. Za posledný rok som kontaktoval niekoľko ľudí, ktorí sa s touto praktikou stretli, a pre pokoj vášho svedomia radšej nebudem písať viac. Stačí snáď len to, že podobne nemocných tajomstiev má sekta 12 kmeňov viac.
Vedel som, že musím konať. Ale ako? Odborníci z UK túto sektu bránili a tvrdili, že sa tam týranie nedeje. Pritom mi sami povedali, že v tých pivniciach na bitie detí nikdy neboli. Ale či im to mám veriť, netuším. Každopádne bolo zrejmé, že musím priniesť dôkaz. A tým mohla byť iba videonahrávka bitia. Znie to ako nemožný kúsok, ale napríklad nemeckému novinárovi Volfrámu Kuhnigkovi sa to podarilo. Infiltroval sa do sekty a niekoľko týždňov tam strávil otrockou prácou. Lenže potom si jeden z členov všimol jeho špeciálne okuliare (spôsobené na nahrávanie) a Wolfram musel utiecť. Trvalo mu mnoho ďalších mesiacov, kým ho zúfalstvo a myšlienka na týrané deti donútila k riskantnej voľbe: pokúsi sa do sekty vrátiť. Tušil, že ho možno hneď vyženú, ale po niekoľkých minútach prehovárania ich presvedčil, aby ho tam znova pustili. Dávali si naňho však pozor. Aj tak sa mu jedného popoludnia podarilo na niekoľko minút uniknúť pozornosti členov a umiestniť do dvoch pivničných priestorov kamery. Boli tam na iba 24 hodín a boli to iba 2 miestnosti. Takých miestností pritom bolo v dedine mnoho a bitie bolo vykonávané aj v jednotlivých domoch. Aj tak sa na nahrávke objavilo niekoľko desiatok záznamov s týraním detí. Časť záberov odvysielala televízia, ale kvôli žalobám bola nútená väčšinu reportáže zmazať. Ja som však získal plnú verziu od samotného novinára pre vaše použitie. Pokiaľ viete po nemecky, budete mať hororovú noc.
Po zhliadnutí reportáže bolo zrejmé, že sa musím pokúsiť o niečo podobné. Ale znova sa objavila otázka: ako? Sekta si odvtedy dávala oveľa väčší pozor. Predtým mali schody do pivničných priestorov priamo v hlavnej miestnosti, kde tancovali s návštevníkmi a večerali. Po policajnom zásahu sa však rozhodli svoje domy prebudovať. Keďže som hlavnú sálu (určenú na tancovanie a jedenie) navštívil, vedel som, že tam pivnici nie je. Tiež som videl, že sú deti odvádzané preč. Po niekoľkých týždňoch pátrania som pochopil, že sú odvádzané priamo do domu Aleša Heulera, českého vodcu tejto sekty. Do hlavného domu teda nebolo možné sa dostať. Zvažoval som iné alternatívy.
Odišiel som s kamarátom do Skalnej, kde má táto sekta ďalšiu komunitu . Okrem hlavnej štvorposchodovej budovy s týracou miestnosťou v pivnici tam majú aj ďalšie domy a jednu farmársku lokalitu. Tá však bola úzkostlivo strážená. Vedel som, že niekde na tejto farme majú ďalšiu sálu a ďalšie pivničné priestory. Ale ako sa tam dostať?
Svoju farmu vybudovali pri lese na česko-nemeckej hranici. Práve cez tento les pašujú deti z Nemecka, pretože hneď na druhom konci lesa ležia dediny s ich usadlosťou. Lesom viedol rad chodníkov a okrem samotných fariem na oboch koncoch bol pozemok verejný. A tak som sa tam rozhodol ísť. Skryli sme sa s autom na okraji lesa. Kamarát zostal vo vozidle, zatiaľ čo ja som vyrazil na cestu. Podľa Google máp som sa cestami dostal až na okraj ich usadlosti. Medzitým začalo pršať. Prišlo mi to ako schválnosť osudu, ale neskôr mi došlo, že to bolo šťastie. Dážď totiž skryl zvuky, čo som pri chôdzi natropil.
Bol piatkový večer a kmene oslavovali sabat. Došiel som k jednej z ich búdok na drevo. Ozval sa zvuk hlasnej rúrky, ktorá ma trochu vydesila. Skrčil som sa v kroví a pozoroval, ako sa zo všetkých budov i áut lúdajú ľudia smerom do hlavného sály. Stále pršalo, ale ja som musel byť pol hodiny skrytý v kroví. Potom som si všimol, že nejaká žena vyviedla von dieťa.
Teraz alebo nikdy! Ľahol som si na brucho a začal sa plaziť premáčanými čučoriedkami a opadaným ihličím. Nikto ma nesmel vidieť. Podľa mapy som sa stále nachádzal na verejnom území. Sekta si postavila ten karavan na verejnom pozemku, čo bolo pre mňa ideálne. Bola to vzdialenosť iba 30 metrov. Plazil som sa ako zbesilý. Zastavil som sa ešte len pri poslednom strome, aby som sa nadýchol. Zvnútra sa ozývali zvuky. Urýchlene som sa doplazil pod karavan a spustil nahrávanie. Až z tejto blízkosti bolo počuť detaily hovoru. Mamička sa hnevala. Chlapec (zdiaľky vyzeral ako dievčatko) zabudol ísť na záchod a teraz kvôli tomu museli odísť zo sabatu. Na moje sklamanie som sa nachádzal pod záchodmi s mobilnou kúpeľňou. Pripadal som si ako hlupák. Ale potom ho mamička upozornila, že bude potrestaný. Vyliezli z karavanu (bolo len šťastie, že si ma nevšimli) a na môj údiv nezamierili do hlavnej sály. Namiesto toho stočili svoje kroky k jednej zo šedých budov so sklopenou strechou. Bol tam bočný vchod a pokiaľ som ako úplný laik mohol súdiť, vyzeralo to, že tam vedú nejaké schody do podzemia.
Nejakú chvíľu mi trvalo, kým som sa spoza karavanu vysúkal a preliezol na druhú stranu farmy. Tam som strávil ďalšiu hodinu v daždi, aby som si potvrdil, že deti sú odvádzané práve do mnou podozrievanej budovy. A naozaj – dospelí odchádzali s deťmi vždy na jedno konkrétne miesto, zatiaľ čo na záchod, pre jedlo alebo hudobné náčinie chodili inam. Deti sa vzpierali, keď tam išli, a boli skleslé a apatické, keď odtiaľ odchádzali. Napokon som vedel, kde sa nachádza pivnica na týranie deti.
Premočený a unavený som sa vrátil lesom k autu. Môj kamarát tam medzitým zaspal, ale hneď, ako ma zbadal, prebudil sa k plnému vedomiu. „Tak čo? Úspech?“ Zovrel sa mi žalúdok. Keď som sa nad tým zamyslel, nezistil som vlastne nič. Teda okrem polohy tej miestnosti. Ale nemal som žiadny plán na to, ako sa dovnútra dostať, ani ako odtiaľ urobiť zábery. „Skôr nie. Zistil som, kde je tá pivnica, ale nemôžem sa tam dostať. Sme v slepej uličke.“ Bol som vtedy celkom na dne. Môj kamarát sa však usmial a povedal: „Tak to je predsa skvelý, že si to objavil! To je predsa prvý krok. A snáď si nečakal, že všetko vylúštiš hneď na prvýkrát?“ Pokrútil som hlavou. „To nie…“
„Tak vidíš,“ zahlásil znova kamarát a naštartoval auto. „Bude to nejaký čas trvať. Ale nakoniec to zvládneš. Pretože ty si ideš za svojím stoj čo stoj. A urobíš pre tie deti všetko.“
A tak som nakoniec odchádzal s pocitom, že to nebolo možno úplne zbytočné. Trvalo rok, kým som sa vám s tým mohol zveriť.
Niekedy som dlho do noci hore a nemôžem spať. Myslím na všetky tie deti, čo v Dvanástich kmeňoch držia. A na to, že ich sekta každým dňom rastie. Myslím na to, aká bezradná je polícia i úrady, a ako ich za nos vodí tzv. odborníci. Už sa mi párkrát stalo, že som prepadol beznádeji a povedali si, že toho nechám. Lenže sa zakaždým objavil ďalší príbeh, ďalší človek, čo mi napísal svoje hrozné svedectvo, a ja rovnako ako Volfrám Kuhnigk musel zobrať všetku svoju odvahu, aby som tú situáciu zvládol a doviedol do úspešného konca.
