Niekedy sa aj podarí nájsť spojencov či dobrého priateľa. A tak vám poviem príbeh o sekte Sri Chinmoy a mojom kamarátovi Dušanovi.
Zoznámili sme sa cez internet. Našiel som starý článok, kde s ním bol rozhovor, a rozhodol som sa mu napísať počas jedného alebo dvoch dní. Vraj sa so mnou rád stretne. lepšieho nás nenapadlo). Dušan bol postarší muž s fúzom, ktorý pôsobil uvoľneným a pozitívnym dojmom. Nebolo na ňom vôbec poznať, že strávil 20 rokov v celibátnej sekte, ktorá ho pripravila o rodinu aj slobodu.
Rozprával mi svoj príbeh a dostal som dokonca knihu, ktorú o svojom živote v sekte napísal. Volala sa So slonom na chrbte a jej názov odkazoval na jedno z učenia Sri Chinmoy. Veľký guru vždy nabádal žiakov, aby nemali deti, pretože by sa potom naplno nemohli venovať jemu. Pokiaľ už nejaké deti (alebo manželov/manželky) mali, museli k nim zaujať neutrálny vzťah av podstate sa im venovať len v minimálnej miere. Ale najlepšie, ako hovoril guru, bolo bremeno odhodiť.
Dušan mu vtedy veril. Odhodil svoje bremeno (manželku a dieťa), aby mohol plne slúžiť guruovmu Svetlu. Netušil, že jeho idealizovaný vodca je nielen šarlatán a podvodník, ale aj sexuálny zneužívateľ žien. Všetko, čo si o svojom vodcovi myslel, bolo falošné, a tak nakoniec odišiel.
Ráno na pláž, popoludní na sopku. Tradičná „kúpacia“ destinácia vás ohromí aj niečím navyše
ZOZNAM ADVERTORIAL
Vďaka Dušanovi som spoznal celý rad ďalších exčlenov. Sri Chinmoy bola prvou z východných siekt, ktorým som sa začal v rámci boja proti sektám viac venovať. Videl som na učení mnoho pozitív, ale všetko ako by bolo zviazané fanatickými pravidlami a učením vrchného gurua. Zákaz citových väzieb medzi členmi bol nezdravý rys, ktorý som určite nemohol podporovať. Rovnako tak rozbíjanie rodín a ďalšie problematické aspekty učenia.
Od Dušana som sa dozvedel, že Sri Chinmoy kedysi v Prahe postavil svoju sochu . Dostal ju tam podvodom, pretože oklamali Medu Mládkovú, riaditeľku múzea Kampa, a ponúkli jej „sochu Budhu“. Meda nadšene súhlasila a samozrejme vôbec netušila, že namiesto starovekého Budhu dostane podobizeň gurua Sri Chinmoya. Socha bola nazvaná „Meditujúci mních“ a stala sa hlavným propagačným nástrojom tejto sekty v ČR. Vodcova socha na Kampe akoby legitimizovala všetko, čo v tejto krajine robili.
Bolo mi jasné, že sa s tým musí niečo robiť. Začať kampaň proti praktikám sekty Sri Chinmoy bola jedna vec, ale ja som vedel, že obyčajné bľabotanie vec nevyrieši. Túto sektu bolo nutné poraziť ľudsky - symbolicky. Bolo nutné odstrániť tú sochu a tým ukázať, že éra tejto sekty v Prahe končí. A tak sme začali hľadať riešenie.
Možnosť akéhokoľvek poškodenia sochy sme hneď na začiatku odmietli. Nechceli sme sa prezentovať ako vandali. Bolo potrebné dotlačiť Múzeum Kampa na to, aby tú sochu stiahlo samo. To však nebola najľahšia úloha.
Začali sme na sochu upozornňovať – v médiách, na sociálnych sieťach aj v odborných kruhoch. Vznikol krátky dokumentárny film na Českej televízii. Zároveň sme začali problém riešiť aj na správnej a úradnej úrovni, kde to bolo zo začiatku veľmi pomalé a neisté. Podarilo sa nám však počas pol roka vytvoriť taký tlak, že sa Múzeum Kampa na konci roka 2023 konečne rozhodla, že sochu odstráni.
Jedného krásneho decembrového dňa sme šli okolo rieky a socha tam zrazu nebola. Bol to taký malý zázrak – nič veľké, nič slávne, ale malé symbolické víťazstvo, ktoré nám dalo na vedomie jasnú vec: že naša taktika môže fungovať. Pomocou médií sme upozornili na ďalšie problematické projekty sekty Sri Chinmoy, napríklad tzv. Peace Run, v rámci ktorého sekta jazdí do veľkých miest a organizuje tam „behy mieru“. To, že sú tieto behy plné podobizní gurua a že sa tam spievajú jeho piesne, je asi jasné. Slúži to ako reklama a nábor zároveň.
Vďaka Peace Runu som si uvedomil ďalší problém siekt. Mnohé skupiny totiž organizovali športové podujatia, ktoré samy o sebe neboli zlé, pretože privádzali ľudí k zdravému pohybu. Zároveň však tieto akcie slúžili na sebapropagáciu sekty a podporu jej mediálneho a spoločenského vplyvu. Bol to problém, ktorý nemal ľahké riešenie.
A vtedy mi prvýkrát došlo, že niektoré (extrémne nebezpečné) sekty musím verejne odhaliť, priviesť k zodpovednosti a rozložiť, ale u iných sa táto taktika nevypláca. Pri sekte typu Sri Chinmoy je oveľa lepšie vynaložiť verejný tlak na organizáciu, aby reformovala svoje rysy a premenila sa k lepšiemu. Znie to skoro bláznivo, však? Sekta, čo sa zmení k lepšiemu. Lenže to je prirodzený proces. Sekta sa mení a vyvíja, a buď sa radikalizuje, stagnuje alebo sa modernizuje.
Bola to bláhová nádej a navyše dosť riskantná. Spomenul som si na svojich učiteľov, ako sa pokúšali uplatňovať rovnaký prístup a prepadli mu natoľko, že obhajovali aj únosy a týranie detí. To sa mi nikdy nesmelo stať. Ale zároveň som sa nesmel stať inkvizítorom, ktorý bude prenasledovať sekty a snažiť sa ich zničiť. Musel som byť oboje – zlý i hodný policajt, lovec sekt i človek, ktorý má pre členov sekt pochopenie.
Balansovať na tej línii nie je ľahké, ale snažím sa, ako to len ide. A tento blog je pokusom ukázať vám, či mi tento prístup vyšiel alebo sa ukázal byť mylným. V oboch prípadoch som však z kauzy Sri Chinmoy vyšiel obohatený – získal som priateľa, ktorý mi nielen rozumel, ale ktorý sám zažil psychický teror a manipuláciu siekt a dokázal sa proti nim vzbúriť. Dušanom príbeh mi dal odvahu. Snáď ju dá aj vám.
Máte na túto tému iný názor? Napíšte o ňom vlastný článok.
