Myslím, že kašľanie má dva prepracované systémy. Je ich viac, ale dva sú v poslednej dobe najpoužívanejšie. Ten čo funguje na nižšej úrovni je založený na funkcii tzv. call centier. Po dovolaní sa strávite pár minút počúvaním ľubozvučného hlasu aby nakoniec sa priemerne inteligentný občan dopracoval k funkcii, ktorá by mala uspokojiť jeho potrebu. Tú malú. Pokiaľ potrebujete uspokojiť veľkú, ste v háji. Budete sa točiť ako prd v gatiach medzi odkazmi na rôzne funkčné i nefunkčné kontakty, až nakoniec praštíte telefónom. Ak máte odolný prístroj, čiastočne sa Vám uľaví a možno nájdete cestu k uspokojeniu. Ak nie, scenárov môže byť viac.
„Ja“ obyčajne komunikujeme na vyššej úrovni. Teraz dokonca priamo s generálom. Tu ak sa niečo roztočí tak to už nie je nejaký dedinský kolotoč. Menej odolní vypadnú hneď a tí ďalší postupne. Práve na tom je založená stratégia riešenia problémov väčšiny systémov u nás fungujúcich. Jej cieľom je vrchnosť neotravovať. A ak náhodou k tomu dôjde, je potrebné problém odpáliť niekam inam. Podľa možností čo najďalej od našej „kuchyne“. Je tu ešte jedna možnosť. Vôbec naň nereagovať. Zahrať ho do autu. Takto to funguje na generálnej prokuratúre, u ombudsman, na pôde parlamentu, telekomunikáciách, na slovenskej pošte, ministerstve hospodárstva, ministerstve vnútra. Možno aj niekde inde, ale tam som to zatiaľ neodskúšal.
Skúseností dostatok a stále chcem problémy riešiť tak naivným spôsobom. Ako don Chichot. Dokonca až s pánom ministrom som chcel riešiť banálny problémik, ktorý by mohol spríjemniť bytie nejakým pár občanom. Stále zabúdam a nie a nie pochopiť, že u nás občan nemá právo rozhodovať o svojom bytí. Lepšie povedané o tom, čo preňho príjemné je alebo nie je. O tom má právo rozhodovať len pár „výnimočných osobností“ nášho Slovenského spoločenstva. A tu je ten problém, ktorý moja naivná duša nedokáže stráviť. Tá kvetena Slovenska akosi nekorešponduje s mojím estetickým cítením. A nevonia mi! Rád by som tie záhony preoral a nasadil do nich iné kvetinky. Ale ako? A vôbec, chce to ešte niekto okrem mňa?
Určite viem, že tí „tuli-páni“ to nechcú. Určite to nebudú chcieť ani tí ich servis-páni. Pravdou je, že nechcel by som to ani ja, keby ste ma nejako do toho výkvetu dosadili. Ój ako by som vám bol moji milí spoluobčania vďačný. Sľubujem vám, že hneď z prvej výplaty Vás pozvem všetkých na pol deci. Po prvých sto dňoch, to je tak tretia výplata, presadím zákon ...!? Nóóó ... Ešte neviem aký, ale určite sa Vám bude páčiť...
Vidíte ako rýchlo začne človek blbnúť, keď nie je pod kontrolou? A ten výkvet nie je. Robí si čo chce a na mňa kašle. A mám pocit, že i na Vás. Neviem ako Vás ale mňa štve, že na toto všetko denno denne prispievam nemalou sumou. Nie som bohvie aký ekonóm ale ak zoberiem zdanenú mzdu, všetky možné odvody a k tomu DPH, tak je to cez 50% z každého mnou vyrobeného centíka. No a za to by som si zaslúžil trochu pozornosti. A to denno dennej. Nie len mesiac pred voľbami alebo v okamžiku, keď hrozí, že kvetinku idú zo záhonu vyhodiť. Ááááá .... Toto je ono! Nie oni, „MY“. My musíme mať právo či kvetinka v záhone môže byť. Či ju vyhodiť, či presadiť, či prihnojiť. Neviete niekto poradiť? Nejdeme hľadať cestu ako na to a s kým ...?
