To, že zdravší nebudeme, je realita života. Stretávame sa s ňou na každom kroku. Mám síce dobrý koreň. Ocko zomrel ako 94 ročný. Keby nešiel do nemocnice, možno ešte by bol žil. Deň pred smrťou mi stihol povedať: „Petrík, to nočné komando bolo hrozné. Nie som zvyknutý na taký servis“. Keď na druhý deň mi oznámili, že zomrel, išiel som za službu konajúcim lekárom zistiť, čo sa vlastne tú noc dialo? „Čo chcete, veď mal 94 rokov“! Bola podráždená odpoveď na moju prieskumnú otázku.
Neviem, kde je ten vek, od ktorého už nemáte právo tu byť. Priateľkin ocko skončil v sedemdesiatke v nemocnici podobne ako môj. S rovesníkmi sa stretávam čím ďalej častejšie na ich pohreboch a to ešte nemáme dôchodkový vek, ktorý nám upravili a neverím, že ho ešte neupravia. Je to múdre rozhodnutie urobiť všetko možné pre to aby dôchodok bol minimálny a aby s jeho užívaním sa to nepreháňalo. Nevadí, že po návrate z dovolenky si okrem konta v bankomate nepamätám ani jedno prístupové heslo. Že trvá týždeň, kým sa dostanem do formy a začnem znovu pracovať na „plný plyn“. Vlastne polovičný v porovnaní s tým „plynom“ spred dvadsiatich rokov. Našťastie som vysporiadaný s rozhraním života a smrti. To „komando“ ma ani tak netrápi. Spať mi však nedá tá túžba zabezpečiť si pokoj a šťastie aspoň dovtedy, kým ako tak mi zdravie slúži.
„K tomu mi bohatstva trošku treba ...“ ale vďaka nešikovnosti som sa mu akosi vyhol. Vlastne nevyhol. Priam som ho odmietol. Vinu na tom majú moji rodičia. Naučili ma žiť skromne a byť viac bohatý duchom než tým hmotným. Našťastie nie som chudobný ale mať takú výchovu ako „ucho“ o dobrých 30 menej, čo má Mercedes, krásnu ženu, nový dom, vymľaznané decko a zoženie Vám hádam i ten „teplý vzduch ...“ No kde som dnes mohol byť?
Pokašľali to a Ja sa tej blbej výchovy neviem zbaviť. Dokonca i moje deti som tým nainfikoval. Našťastie sú ešte relatívne mladé a lepšie sa dokážu prispôsobiť zmenám než ja. Vždy ma niečo škre. Mám tisíc zábran urobiť niečo tak ako ma to naučili rodičia. A tiež tí „komunisti“. Záujmové krúžky, telovýchovná jednota i pionierske tábory prispeli k tomu, že som sa naučil zodpovednosti, zručnostiam a plánovaniu si svojho času medzi povinnosti, oddych a zábavu. Bola to diktatúra, ktorej som podľahol. Ako žiak, ba i rodič, som nebol múdrejší ako učiteľ. Mojim deťom sa nemohlo stať, že by ešte 3 hodiny po večerníčku boli inde než v posteli. A diskusie o tom, či sa môže na vyučovaní používať mobil alebo nie, neprichádzali do úvahy už v okamžiku, keď sa predniesla požiadavka o jeho vlastníctve.
Jednoducho povedané som starý, nemoderný, ufrfľaný. Vhodný na zošrotovanie. Neviem presne koľko by za mňa mali dať ale stanoviť nejaké kritéria a z nich vyplývajúcu hodnotu „šrotovného“ by nemalo byť veľkým problémom hlavne pre tých, ktorí sú od detstva vedení správnym smerom. Vzhľadom na moje životné skúsenosti odporúčam do nákladov zakalkulovať úpravu väčšinového vierovyznania tak, aby tam dominovala reinkarnácia. Alebo niečo ako večný život. Ľudia by ľahšie zblbly a predavači „teplého vzduchu“ by si mohli mädliť ruky až by sa z nich dymilo. A možno by čo to zostalo aj na prilepšenie našich dôchodkov. Nás starých tvarovať je ťažké. Ale tých mladých? A keď majú voľnosť? Tých chytí každá volovina! A to je dobre. Veď s ničím netreba otáľať. Byť zdravým, múdrym a bohatým sa predsa v dôchodku nezačína!
