Takto nejako sa vyjadril istý muž pri diskusii o postavení ženy v spoločnosti. Po vzájomnej diskusii svoj názor mierne upravil ale vnútorného pocitu, prameniaceho z „historického“ postavenia ženy, sa zbaviť nedokázal. Nechcem sa týmto príspevkom votrieť do priazne žien. Medzi nimi sa nachádzajú tiež extrémistky s názorom, že „muža potrebujú len na oplodnenie“. Po nedávno zverejnenej informácii o vyklonovaní prvých umelých spermií to znamená, že táto skupina žien muža nebude potrebovať vôbec. Preto, ako muž , by som chcel touto cestou obe strany doviesť k tomu, aby na problém efektivity uplatnenia sa muža či ženy v spoločnosti sa pozreli tiež z trochu iného uhla.
Témou „Žena a jej postavenie v spoločnosti“ sa zaoberám dlhšiu dobu. Je to krásny námet nie pre blog ale pre celú knihu. Pritom nie je potrebné zachádzať do minulosti. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba očami pozorovateľa, ktorý svoje JA, už či ženské alebo mužské, dokáže zrovnoprávniť. Nie však matematickým znamienkom rovná sa ale znamienkom, ktorého rovnosťou bude váha ponúkaných a obetovaných príležitostí medzi mužom a ženou nachádzajúcich sa v rovnakých životných situáciách.
Na pomoc si zoberiem šport. Tam, kde dominuje sila, jednoznačne vedú muži. Kde cit a estetika, ženy. V bežnom živote to rešpektujeme a snažíme sa tie „silové“ záležitosti prenechať mužom a tie „citové“ ženám. Zdá sa to byť prirodzené. Neprirodzené to je vtedy, keď túto realitu začneme premieňať na centíky. Tu sa sila hodnotí viac ako cit. Žena proste prehráva.
Oblasť, na ktorú muži nemajú, je materstvo a s ním spojená reprodukcia spoločnosti. Toto je proste „vzácnosť“, ktorú nie je možné zatiaľ ničím nahradiť. Tu ženy vedú a muži, vedomí si tejto skutočnosti, sa to snažia bagatelizovať. Je dosť možné, že mnohí si to ani neuvedomujú. Preto problém trochu priblížim.
Aby som mohol vyletieť z „môjho“ hniezdočka, bolo potrebných 15 rokov „obetovania“ sa mojich rodičov v prospech mojej výchovy a tiež môjho brata. Do takých 12 rokov sa nám naša „mamička“ venovala na 100%. Potom trochu zľavovala. Stihla si popri materských a rodičovských povinnostiach urobiť strednú ekonomickú školu, absolvovať kurz varenia a šitia. Napriek tomu som nemal pocit, že by nás bola zanedbávala. Bola proste naším „kolíkom“, ktorý nedovolil rásť iným smerom než bola jej predstava o úlohe rodiča pri príprave dieťaťa pre život. Občas nás náš „ocko“ trochu pristrihol, čo to skorigoval. A tak sme sa spolu s bratom dostali do života.
Ekonomické zhodnotenie tejto ich spoločensky nesmierne významnej činnosti dodnes nikto nedocenil. A nemám ani pocit, žeby sa v tom niečo zmenilo. Skôr naopak. V minulosti spoločenské ocenenie bolo o niečo lepšie ako je tomu dnes. Slávilo sa totiž MDŽ! Vtedy si muž, vďaka celonárodnej propagande, musel na ženu spomenúť i keby nechcel. Dnes sme múdrejší, vieme lepšie a hlbšie analyzovať a preto by sme mali vedieť spoločenský a tiež ekonomický prínos ženy a rodiny z pohľadu materstva a reprodukcie spoločnosti vyhodnotiť omnoho presnejšie. Rovnako ako dôsledky výchovy v harmonickej a narušenej rodine.
V úvode som uviedol, že pri porovnávaní „spoločenskej efektívnosti“ muža a ženy, je potrebné porovnávať váhu ponúkaných a obetovaných príležitostí. Teraz to môžeme urobiť na príklade harmonickej rodiny. Jej základom je vzťah muža a ženy postavený na túžbe mať spolu deti, ktoré pripravia pre život tak aby boli schopné zabezpečiť plnohodnotný a trvalo udržateľný rozvoj našej spoločnosti. Za samozrejmosť pokladám, že tento vzťah je dobrovoľný, neformálny a v tejto podobe vydrží minimálne do osamostatnenia sa dieťaťa, respektíve do jeho dospelosti. Myslím si, že je správne, ak v prvých rokoch života dieťaťa je dominantná matka. V nasledujúcich je možné hovoriť o dominantnom rodičovi. V období dospievania by ním mal byť ten z rodičov, ktorého pohlavie je totožné s pohlavím dieťaťa. Aby nedošlo k omylu, v tomto okamžiku hovorím o spoločenskej efektívnosti manželskej dvojice. Či v tomto zväzku je aj harmonická deľba práce rešpektujúca z toho vyplývajúce povinnosti, čas na relax, oddych a zábavu je len čiastočne naznačené ďalej. Spojenie „len čiastočne“ si dovoľujem zopakovať, lebo v ňom je skrytý celý balík ďalších námetov.
Bolo zvykom, že zodpovednosť, za túto nedocenenú „službu“ pre spoločnosť, prevzala na seba žena – matka. Ona sa „obetovala“ a spoločnosť to prijala ako samozrejmosť. Dokonca niektorí to pokladajú za „historickú“ samozrejmosť. Tí ale nepostrehli jednu drobnosť. Pred sto rokmi k ovládaniu sekery, lopaty, páčky pre prívod pary, či spojky na spustenie transmisie postačovalo jednodňové zaškolenie, ktoré v tom období by bola schopná zvládnuť ktorá koľvek žena rovnako, ako to zvládli vtedajší muži. Deľba práce ale v tom čase bola jednoznačne stanovená vtedajšou spoločenskou etiketou, ktorá žene určila „byť pri platni“. Dnešná etiketa dala žene „rovnoprávnosť“. Môže si robiť čo chce a to doslova. Nič proti tomu nenamietam, pokiaľ žena sa rozhodne ísť cestou, na ktorej dominuje budovanie kariéry. Pokiaľ však žena sa rozhodne opustiť túto cestu a obetovať sa v prospech materských a rodičovských povinností, musím zdôrazniť, že voči takejto žene je naša spoločnosť macošská. Prečo?
V prvom rade preto, že nechceme vidieť, počuť a ani cítiť dôsledky, ktoré ženu „obetujúcu sa“ pre výchovu svojich detí postihnú. Neuvedomujeme si, že ide o 15 ročnú starostlivosť o „nový porast“ spoločnosti! Zaradiť sa po takejto dobe znovu do pracovného procesu je ťažké a na vedúce pozície takmer nemožné. Baletky po takomto období odchádzajú do dôchodku, matky v domácnosti obyčajne k rozvodovému súdu. Tu pramení nespokojnosť, ktorá vyvoláva u žien pocit, že ich ohodnotenie nie je také ako u mužov. A to skutočne nie je. Kým muž za tú dobu „vyrástol“ z jeho nástupného platu do závratnej výšky, žena - matka klesla na nulu. Neuvedomujeme si to ale z pohľadu spoločenského uplatnenia je na tom rovnako ako zamestnanec, ktorý je dlhodobo vystavený negatívnym vplyvom pracovného prostredia, čo sa v konečnom dôsledku prejaví ako choroba z povolania.
V prípade harmonickej rodiny, v ktorej rozdelenie povinností i voľného času medzi mužom a ženou je vyvážená, to problém nerobí. Určite budete so mnou súhlasiť, že je to dôsledok predošlej výchovy jedincov tvoriacich manželský pár. Ich schopnosti vytvoriť harmóniu v rodine. Vplyv spoločnosti by tu mal byť výrazný ale nie je. Keby bol, nebolo by týraných žien, detí žijúcich v horších podmienkach ako psy v niektorých domácnostiach. Nestalo by sa, že muž sedí v krčme a žena doma pri automatickej práčke a žehliacej doske. Nenastal by prípad, že muž svoju úlohu v rodine vníma ako dobrodinca dodávajúceho finančné prostriedky a úlohu ženy ako historickú povinnosť. Takáto „harmonická rodina“ má len obal, ktorého znefunkčnenie je otázkou času. Vinu za to v plnej miere nesie spoločnosť.
Macošská je spoločnosť i v tom, že „plody“ vypestované v harmonickej rodine nevníma. Doslova ich ignoruje. Nie je ochotná za ne pestovateľovi zaplatiť a dokonca nemá ani záujem podporiť pestovateľské prostredie. Je možné namietať, že ju tu nejaký rodičovský príspevok, materská dovolenka a prídavok na deti. Pokúšal sa ale niekto analyzovať náklady vynaložené na jedinca žijúceho povedzme 25 rokov, ktorý vyrástol v harmonickom rodinnom prostredí s podobným jedincom vyrastajúcom v prostredí narušenom? Dal niekto do pomeru to čo dala rodina a čo dala spoločnosť? Zamyslel sa niekto, aký spoločenský prínos je od jedinca vychovaného v harmonickom prostredí a od toho, ktorý vzišiel z prostredia narušeného? Desím sa tohto čísla! Som presvedčený, že nám mnohým by sa doširoka utvorili nie len oči ale i ústa, keby sme videli, koľko je investované do naprávania škôd tohto typu!
Tretím dôvodom hluchoty, slepoty a bezcitnosti spoločnosti ale v tomto prípade i nás, žien i mužov, je samotná výchova. Výchova kladúca dôraz na ženu – matku. Kladúca dôraz na vznik a udržanie harmonickej rodiny. Neviem ako Vy? Ja vôkol seba cítim tlak, ktorý mi z novín, filmov, časopisov, rozhlasu a pod., ponúka ženu ako symbol sexu. Muža ako bezcitného hrdinu schopného strieľať a zabíjať. Rodinu ako formáciu, v ktorej dominuje všeličo možné, minimálne však u nás zaužívané zvyklosti, vedúce k hodnotám typickým pre harmonickú rodinu. To všetko je bez obmedzenia prístupné a vnímané našimi deťmi od samého narodenia. Bez hviezdičky, bez časového obmedzenia. V mnohých prípadoch dokonca s naším odporučením.
A je tu ešte jeden problém, ktorý musím spomenúť. Je veľa problémov týkajúcich sa výhradne žien, a problémov, ktoré sú spoločné pre mužov a ženy, ale ktorých konečný dopad je výlučne ženskou záležitosťou. Dokonca záležitosťou len tých žien, ktoré sú matkami, respektíve ktoré sa nimi chcú stať. Malo by byť prirodzené, že o týchto situáciách by konečné rozhodnutie mali určovať ženy - matky. Muži by ich mali plne akceptovať. Otáľať s prijatím takéhoto rozhodnutia by sme dlho nemali. Umelé spermie sú už na ceste. Presadiť ich do života nebude dlho trvať. V náš neprospech nahráva tiež skutočnosť, že „vyrobiť“ spermiu je jednoduchšie ako muža schopného pôrodu. A z toho mám strach!
