Miesto, vstupom do ktorého sa čas relatívne zastaví, prestáva zdanlivo plynúť. Hra veľkých tabúľ skla, osvetlenia, ktoré by sa nestratilo ani na koncerte Madonny či Lady Gagy, zmes rôznych tónin hudby, lákajúce vône, príjemná klíma, dobré pocity, únik z reality. Na svoje si prídu aj tí, ktorí sa radi nechávajú celý život obskakovať, obsluhovať podľa doslovne vzatého hesla "Náš zákazník, náš pán" (miestami chúďatá tety predávajúce) :-)
Mnohokrát v týchto novodobých "svätostánkoch", na ktoré stále viac a viac ľudí nedá dopustiť, ľudia trávia stále väčšiu časť svojho času. Aktivity, ktoré existovali ešte pred časmi obchodných centier, pomaly ale isto zažívajú svoj mierny (alebo nesmierny) úpadok. Vyjedanie sáčku popcornov alebo Tortilla mexicana pri sledovaní najnovšieho 3D filmu doplnené presladenými farebnými nápojmi (za farby ktorých by sa nemusela ani dúha hanbiť) a kávičkovanie sa stáva športom novej doby.
Aby toho nebolo málo, podvedome necháme v rôznych mini i MAXI obchodoch i krámikoch mínusové položky, uvedomujúc si ich pri zobrazení sa na výpise z účtu. To chýbajúce plus však vynahradí pocit uspokojenia, že sme si predsa len niečo nové dokázali v spleti kdečoho kúpiť. Len pre seba. Možno pre druhých. Hlavne, že sme kúpili, aj keď neplánovane.
Visiace tabule, cenovky, zľava sem, zľava tam, zmysly sú prehltené. Keďže človek je tvor do istej miery "sebecký", či si to priznáme, alebo nie, smerujú naše kroky sem a tam, z obchodu do obchodu, aby sme si prví ukoristili lup, visiaci priamo pred našimi očami, znížený o x-% zľavu. Zľavy sú dobré, my ľudia ich máme radi. Čím viac, tým lepšie. Astronomické ceny treba predsa len stiahnuť dole smerom k nám a našej peňaženke.
Pohľad na zeleň v budovách, fontány siahajúce až po x-té poschodie, vodopády a dinosaury nebol nikdy dostupnejší. Relax pre dušu, nočná mora pre naše peňaženky, nadobúdajúce tvary anorexie.
S pribúdajúcimi taškami a škvŕkaním v bruchu plníme aj žalúdku prianie, čo to že si vystojíme rad v preplnených fast-foodoch made in USA, aby sme dosiahli okrem stavu šťastia aj pocit naplnenia. Ešte nejaké to Latte Macchiato a môže sa ísť domov. Uff, zase to boli nejaké 3 hodiny, uvedomíme si prekvapene.
Tak ako plynie čas, plynie i život v centrách. Čas, plynúci sťaby prúd rieky, sa nám podvedome vytráca z vedomia. Následkom uzavretých priestorov, kde je ťažko pozorovateľné striedanie dňa s nocou (rozumej svetla so zotmením), all in one pohodlia, kedy je všetko pohodlne pod 1 strechou a zároveň ideálne klimatizovaných podmienok 24 hodín denne, je akási ilúzia o zastavení sa plynutia času.
Nevadí, je čas ísť domov. Zajtra je tiež deň, aj výplata by mala dôjsť, opäť dôvod prísť. Arrivederci.
