V tej chvíli mal Jozef pocit,že je úplne vyliečený a nič ho viac nebolí.V takýchto hrozných časoch,taký prekrásny cit.Jozef našiel oporu a azyl práve v Máriinom dome,cítil sa v bezpečí.Veď lásku nič nezlomí,je silná a pevná ako skala.Nič krásne však netrvá večne.Jozefovi prišiel povolávací rozkaz.Musel odísť,znamenalo to odlúčenie,pre mladých zaľúbených ľudí vec neprípustná,prehltnutá len cez slzy.Nikto však nevedel na aký čas.Všetko sa zomlelo tak rýchlo,že Mária nestihla povedať Jozefovi,že pod srdcom nosí plod ich lásky.Dni,týždne,mesiace a roky ubiehali,život sa menil.Neistota, úzkosť,...Jozef sa nevrátil,v tichosti odišiel tentoraz navždy.Šťastný,spokojný kvôli sebe,kvôli veľkej láske.Dnes,keď Mária vidí vryté Jozefove meno na tmavom kameni,v slzách vidí šťastie.No vzápätí cíti obrovskú bolesť pri pohľade naň.Veď mohli celý svoj život zdieľať spolu.Dnes je ale iná doba,všetko sa modernizuje.Horšie je to,že namiesto aleje pomníkov padlých vojakov by malo vyrásť akési obchodné centrum.To predsa nie je možné,už vôbec to neprichádza do úvahy.Toľká nespravodlivosť,opovážlivosť,drzosť!Mária nenachádza slová,dusí to v sebe a vo vnútri tak strašne trpí.Iní by si pomysleli,že starenka patrí niekam,kde by o ňu bolo dobre postarané,kde by jej pomohli prekonať žiaľ.Netreba.Stratu milovaného zažíva druhýkrát,tentoraz potichu,pomaly.Jej slabé srdce puká...vie,že o chvíľu budú po rokoch konečne spolu.Teraz ho vidí.Vidí ho v uniforme,presne takého,akého ho videla niekedy dávno po prvýraz.Začínajú obaja„žiť“odznova,nikto ich nerozdelí.Práve vďaka Najvyššiemu zostanú spolu,dobehnú zameškané.
Autorka:Lucia Melková
