Keď som v Nigérii po prvýkrát vystúpil z lietadla a vošiel do letiskovej haly, naplo ma. Mal som oblečené tmavé rifle, polokošeľu a v ruke sako. To neskutočné sparné teplo, dusno v kombinácii s pachom budovy, hádam stovkou ľudí v rade predo mnou spolu s arómou krajiny bolo skrátka neznesiteľné. Je zbytočné komentovať teplo, ktoré ma priklincovalo do taxíka po východe z letiskovej haly.
Okamžite mi do uší doľahol hluk, na ktorý som nebol zvyknutý. Pred halou bolo roztrúsených niekoľko desiatok domorodcov. Každý jeden debatoval, kričal, smial sa. Všade sa ozývalo trúbenie. Neskutočne intenzívne. Niektoré nervózne, iné lenivé, jeden tón striedal úplne iný a niektoré sa opakovali v rade za sebou. Niektoré bližšie, iné ďalej. To sa šoféri drali zápchou na parkovisku. Boli ich desiatky. Pomedzi nasardinkované autá sa drali ľudia, šmatlali sa, behali, ťahali kufre, alebo len tak zastali pred autom a niečo si vysvetľovali. Trúbenie tu je národným športom. Trúbia keď sa zdravia, upozorňujú, vystríhajú, predbiehajú, zaraďujú sa, parkujú, alebo len tak, aby nebolo ticho počas dlhej cesty. Autá sú tak blízko pri sebe, že ak by som dal dolu okno, odtrhnem si zelený banán zo strapca v kufri auta vedľa nás.
Zdržujem sa na mieste, v ktorom je zmiešaných viac kultúr. Pracujú tu miestni, Číňania, Indovia, dvaja páni zo Zimbabwe a Zambie. Premelie sa tu občas Američan, Angličan, Európan, alebo dokonca Rus, či nedávno tu bol manželský pár zo Sýrie. Časom vidím, aké priepastné rozdiely sú medzi nami. Pokiaľ Afričania šikanujú čiernu obsluhu pri večeri, Indovia jedia rukami, mľaskajú, grgajú. Sýrčanka si leje na totálne štipľavé karí kura litre čili omáčky, Nigérijec si naberá dva krát kapacitu na tanier a do jeho okolia. Nemci sa hrajú na tabletoch, ja tam sedím a premýšľam, akú špecialitu vyvediem ja. Vrchol asi bol keď som si k špagetám vypýtal k vidličke aj lyžičku.
Myslel som si, že som si na túto krajinu zvykol za tých pár mesiacov čo som tu, ale nie, nezvykol. Nikdy si nezvyknem. Už ma prestalo nadchýnať, že ľudia sa nahí kúpu v maximálne špinavej rieke, priamo pod vyústením odpadových kanálov z cementárne a meter od nich umýva iný motorku, alebo perie oblečenie, ktoré nechá vysušiť na kameňoch, alebo len tak na strome, či popri ceste. Neprekvapí ma ak niekto močí otočený k ceste .Ani starec bez nôh, v roztrhaných handrách (úmyselne som nepoužil slovo oblečenie, pretože to boli handry), ani matky na provizórnych invalidných vozíkoch s malými deťmi žobrúce na kraji cesty. Takmer ma dostala asi 40 kilová starenka, ktorá vyzerala, že má aspoň sto rokov, ktorá mala kompletne potetovanú tvár a prišla si vypýtať peniaze. Podarilo sa to jednému borcovi pri banke.
Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, bol som si vybrať peniaze. Šofér zastal pri mojom obľúbenom bankomate, ktorý ma nezvykol sklamať. Vystúpil som z auta, vyšiel pár schodíkov, bankomat je totiž na malej platforme vedľa steny, mal som teda lepší výhľad. Zvolil som jazyk, naťukal PIN a kým bankomat zisťoval kde je sever, obzeral som sa okolo seba. Nie je nič nepríjemnejšie, ako keď sa otočíte s hrčou peňazí v ruke a za vami stojí špinavý a dotrhaný černoch s niečím neidentifikovateľným na pokožke a jedným mliečnym okom. To sa mi stalo pred tým. Teraz za mnou nestál nikto, no videl som asi dva metre ponad auto, bolo tam zhruba 20 divoko rastúcich kukuríc, vysokých asi meter a pol, dosť ďaleko od seba. Medzi nimi kvočal černoch bez nohavíc a vykonával veľkú potrebu, uprostred dňa, na verejnosti, 10 metrov odo mňa, otočený zadkom ku bankomatu. Aby to nebolo dosť, v ruke mal pollitrovú fľašu s vodou a keď skončil, nezabudol sa umyť.
Sám neviem čo som týmto chcel povedať, snáď iba vyjadriť rozhorčenie nad tým, kam tento svet speje a akí sme my, vlastne pokrok urobili ako ľudstvo. Lietame na mesiac, žijeme pod vodou, lietame. Som zvedavý, kedy si dáme na poriadok aj tú našu súš.
