X+
Dofajčím cigaretu a sledujem špak ako sa stráca v hĺbke podo mnou a môžem iba hádať kedy sa pokojne stratí v rozbúrenej rieke podo mnou. Zamyslím sa nad tým, ako ho rieka vezme zo sebou a odnesie niekam ďaleko, niekam, kde bude všetko iné. Beriem do ruky fotografiu a napijem sa dúškom pomätenca strateného v púšti. Moja fatamorgána sa nestráca a pohľad na tvár na fotke spod viečok vytláča posledné kúsky citu, ktoré vo mne ostali. S ťažkosťou sa vylievajú a stekajú po suchých lícach, popraskaných perách a svoju púť končia na tričku. Splnili svoje poslanie, zvlhčili nielen tvár, ale aj dušu človeka sediaceho na kraji mosta.
Zo zadného vrecka nohavíc vyťahujem kus papiera s myšlienkami, ktoré tam zanechalo moje pero, obnažené a znásilnené alkoholom, s myšlienkami,ktoré som z posledných síl natlačil na kus papiera už pred časom a sám neviem pre koho. Možno ten kus papiera sfúkne vietor niekam do zabudnutia, presne ten istý vietor, ktorý mi hladil tvár a bol mojou poslednou nádejou. Fotku vložím do vrecka a zdrap papiera vložím presne na miesto kde bola fotografia. Prial som si, aby si to prečítal aspoň jeden človek. Aspoň jediná živá duša a presne tak isto som dúfal, že moje zúfalé volanie, na ktoré už niet odpovedi nikto nikdy nezačuje.
Niť mojich myšlienok preruší silnejší nápor vetra a pocit, že strácam rovnováhu, otváram preto oči. Stojím na kraji mosta a roztiahnuté ruky nápadne pripomínajú utrpenie človeka spred času, ktorého mučili, bili, bičovali, ktorým pohŕdali a jeho slová boli iba kvapky dažďa padajúce do mora. Jeho ukrižovali, no mňa sa nedotknú. Robte zo mňa štvanú zver, robte zo mňa prázdnu schránku živej bytosti, zoberte mi všetko čo mám, ak chcete, zabite ma, znásilnite moju dušu, ale moje ja mi nevezmete. Môžete mi vziať moju tvár,môžete ma zavrieť do väzenia,môžete mi podupať moje telo, no nikdy nezabudnem kto som. To Vy nakoniec prehráte a až keď bude neskoro si uvedomíte, že ste zlyhali, ako priatelia, ľudia, bytosti.
Je čas.
Prenášam váhu do prázdna a môj pud sebazáchovy, sťa zvierací inštinkt vo mne sa ma snaží ešte posledné stotiny presvedčiť o tom, že ak sa posuniem ďalej, nebude cesty späť a moje telo sa po dlhom páde stratí v rozbúrenej rieke, bude narážať na kamene a pri troche šťastia to už ja nebudem cítiť. Bude to iba obal, ktorý sa dnom rieky dostane niekam inam. Adrenalín nekontrolovateľne stúpol do bodu, v ktorom si moje srdce začalo čakanom kopať cestu von z tohto bezbožného tela padajúceho do hĺbky vlastnej temnoty, aby sa nestalo súčasťou môjho plánu skazy, aby sa aspoň srdce, to posledné čo verilo v spravodlivosť tohto sveta, aby sa aspoň uchránilo od bolestivého pádu neveriaceho.
Je neskoro, som za hranicou, po ktorú sa to dá zastaviť. Cítim ako sa moje nohy odľahčujú a na tomto svete spácham posledný hrdinský čin. Pokrčím kolená a odrážam sa do prázdna mojej budúcnosti. V momente keď moje nohy naposledy ucítili pevnosť povrchu otváram oči a posledný pohľad bytosti sa stráca na horizonte. V momente sa mením na psychopata vychutnávajúceho rýchlosť vlastného tela blížiaceho sa k hladine bytia. Hukot v ušiach sa stráca v hluku tlkotu srdca. Blíži sa koniec. Zatváram oči a z posledných síl sa snažím rozprestrieť krídla, zbaviť ich prachu ľudskej zbytočnosti, natiahnuť každé jedno zašednuté pierko a odletieť preč, niekam kde ma pochopia.
V tom zacítim silné šklbnutie a otváram oči. Tlak je silný a na moment moje telo zastalo, no teraz sa vracia smerom odkiaľ prišlo. Snáď to nieje pravda. Klesol som až tak hlboko, na samé dno človečenstva, na miesta, kde sa dostanete iba raz v živote, teraz to nemôže pokračovať! Lano na nohách ma neúprosne ťahá do výšky a znova púšťa, stále menej a menej. Mýlil som sa, ešte nieje čas, ešte nemôžem odísť. Ešte tu je niekto kto mi to lano k nohám priviazal. A ja som mu to dovolil.
