Odbila pátá, vypol som počítač, zhasol svetlo a opustil firmu. Parkoval som v uličke za budovou, kde parkuje len pár ľudí, tí čo to stihnú kým sa kapacita naplní. Prišiel som k zapadnutému autu, prešiel som prstom po čelnom skle, bolo namrznuté. Otvoril som dvere, naštartoval, zapol vyhrievanie skla, sedadiel a z priehrady som si vzal škrabku. Narýchlo som oškrabal čelné sklo od ľadu ktorý bol pod snehom a sadol som do auta. Presne tak ako to robia všetci, myslel som si... V tom ma napadlo že by som si dal cigaretu, kým sa mi zadné sklo rozpustí, aj tak sa nemám kam ponáhľať. Mierne som stiahol okno a zapálil som si „popracovnú". V uličke bolo prítmie, aj keď som motor naštartovaný, iba ťažko ho bolo počuť, pradie potichu. Prešlo iba niekoľko sekúnd a do uličky vošla postava. Odhodlaným krokom prišla k červenej 206tke, uvedomil som si že to je kolega, pracuje v tej istej firme, na inom oddelení, na prvý pohľad čudák. Podišiel k autu a zastal pri dverách, niekoľko sekúnd hľadal klúče. Našiel ich a odomkol dvere. To čo nasledovalo som fakt nečakal. Sadol si do auta a zabuchol dvere, čo sa dialo vo vnútri môžem iba hádať, pretože celé auto bolo pod snehom. Na výfuk som videl a čakal som že naštartuje, mýlil som sa. Po chvílke ticha vyšiel z auta a zavrel dvere, teda, pokúsil sa o to, samozrejme sa nezavreli. Otvoril a buchol, vnútorne svetlo stále svietilo. Znova otvoril a buchol, svetlo zhaslo. Podišiel ku kufru, otvoril ho a vybral z neho škrabo-metličku. Zabuchol kufor. Začal auto zametať a oškrabkávať, čo trvalo asi 5 minút. Dofajčil som, ale toto som si nemohol nechať ujsť, ďaľej som ho sledoval. Keď auto oškrabal, metličku odložil do kufra, starostlivo sa zbavil všetkého snehu čo na ňom ostal, obúchal si topánky na betóne pod balkónom a pri sadaní do auta si nezabudol obúchať pred prahom topánky ešte raz. Zabuchol dvere, už som videl dnu. Na čelné sklo mi padali vločky, ale už som tam mal teplúčko, viditeľnosť bola ideálna. Začal hľadať pás, zrejme si ho zapol a naštartoval. Zapol svetlá a čakal. Po minúte si pás odopol, otvoril dvere a vyšiel z auta, pokúsil sa zavrieť dvere, opäť na tretí pokus, postavil sa meter od auta a pozeral na kapotu. Po niekoľkých pohľadoch sa rozhodol zhasnúť svetlá, v rámci šetrenia a nasledovalo zabuchnutie dverí na tretí pokus. Odhadujem že pri aute stál tak desať minút, keď si všimol, že auto mu opäť zapadá snehom. Hádajte čo urobil. Áno, otvoril kufor, vybral metličku a začal odznova: čelné sklo, kapota, zadné sklo, trvalo mu to dalších päť minút, kým metličku odložil a zbavil sa vločiek na svojom čiernom kabáte. opäť starostlivé oklepanie topánok na betóne aj pred prahom auta. Po dvadsiatich minútach si konečne sadol za volant, pripásal sa. Zapol parkovacie svetlá .... a čakal. Zrejme zistil načo sú stierače a zotrel si čelné sklo, zapol stretávacie svetlá a pomaly opúšťal uličku...
Zapálil som si dalšiu cigaretu a premýšľal som, čoho som bol vlastne svedkom. Bol to človek pracujúci na dobrej pozícii, dobre platenej, v stabilnej firme. Jeden odjadz z práce mu trval takmer pol hodinu. Ak je takýchto ľudí na svete viac, vôbec sa nečudujem, prečo systém funguje ako funguje, respektíve nefunguje. Zotrel som si stieračmi čelné sklo, zapol stretávacie svetlá a odišiel som domov...
