
Začal som upratovať všetky nepotrebné veci v aute, zbieral som zapaľovače a drobné mince a snažil som sa pripraviť auto na kúpeľ. V tom som si v spätnom zrkadle všimol známu postavičku. Starší pán, odhadoval som mu okolo 60 rokov, zhrbený, zarastený, špinavý, železničný kabát a čiapka. Odkedy mi pamäť siaha, poznám toho človeka presne tak, ako som Vám ho opísal. Je to taká postavička, ktorú si nikto nevšimne, no každý vie kam patrí. Bol to bezdomovec, pár krát som šiel okolo neho, nikdy nežobre, neobťažuje. Stál tam s igelitkou a opieral sa o stenu benzínky.Keď chodil, ťažoba staroby bola očividná, život na ňom nechal veľa svojich jaziev. V tom som dostal nápad. Chcem ho odfotiť! Ale čo mu mám povedať? Mám mu to vôbec povedať? Kým som odpovedal na tieto otázky, odišiel.
Prišiel som o fajn snímok, ale čo už. Dal som si slúchadlá akým sa auto umývalo, do uší mi revala hudba a ja som premýšlal nad tým človekom. Prečo som ho necvakol! Umývacia linka zastala, ozvalo sa to hrozné pípnutie a vytiahol som auto ku stojanu na vysávanie. Otvoril som oboje dvere, sadol som si na stranu vodiča a vtedy som si všimol toho starca za autom. Stál pri smetiaku a fajčil. Bol otočený mojím smerom, nezdalo sa že by sa niekam ponáhľal. Otvorim som kufor, vybral som politrovku vína, ktorú mi dal pred časom kamarát, z vačku som vytiahol drobné a išiel som k nemu. Zaregistroval ma asi meter od seba a hneď spozornel. Videl že mu niečo nesiem, pozeral mi iba na ruky, podal som mu flašku aj drobné. Pekne poďakoval. Nemal som v úmysle nič viac, no keď som zatváral kufor, uvidel som foťák. Otvoril som krabičku s cigaretami a vrátil som sa k nemu. Jednu si vzal, prsty mal zájdené od špiny, doráňané. Vtedy som sa ho spýtal, či si ho môžem odfotiť. Bez zaváhania odpovedal: „môžu". Zopakoval som otázku ešte raz, odpoveď bola rovnaká: „môžu". Vzal som foťák, reagoval nečakane. Vzpriamil sa, vyrovnal staré kosti, upravil kabát a zapózoval. Keď som sa pozrel do hľadáčika, pocity, ktoré som mal sa opisujú ťažko. Po prvom cvaknutí som zložil foťák a spýtal som sa koľko má rokov. Odpoveď ma zaskočila, má 78. Ďalší pohľad do hladáčika a cvak, cvak. Poďakoval som sa, on tiež.
V momente, keď sa vzpriamil a zapózoval, som mal pocit že stojím pred rovnakým človekom ako som ja, bez špiny, bez zarastenia či starostí. Zapózoval ako sa to robilo za jeho čias, akoby odvtedy čo to robil naposledy neuplynul ani rok. Bol to muž, v celej svojej podstate. Stál tam špinavý, zarastený, vo veciach ktoré nidky nepral, ale bol hrdý! To ako sa somnou rozprával, to čo bolo v jeho hlase už dnes nieje. Tá neskutočná slušnosť, zdvorilosť, úcta, štipka hamby a kus pokory. To nám v tomto svete chýba. Bol som pre neho fagan, čo ho otravuje, nikto, no aj tak sa somnou rozprával... ja nemám slov. Je to už týždeň čo sa to stalo, no pohľad na tú fotku somnou stále zamáva. Kus toho človeka by mal byť v každom z nás a ON je pre mňa viac človekom, ako tisíc ďalších okolo mňa.