Všade okolo sú malé nechutné značky, na ktorých je vyobrazená lebka a nápis, ktorý mi oznamuje, že som v mieste, kde chrbát stráca čestné meno a akýkoľvek pohyb zo mňa urobí detskú výživu. Mám chuť sa rozbehnúť krížom, utekať do bezpečia, letieť ako blázon, veď už je to jedno. No posledné štipky zdravého rozumu mi hovoria, že to zvládnem. Stačí premýšľať, počítať a predpokladať. Jemne našľapovať a krok po kroku sa dostanem do bezpečia. Mám chuť hodiť sa o zem a v poslednom výdychu všetkým vykričať čo ma ťaží. Slepá obhajoba, neprávo, nepochopenie, ľahostajnosť, nevďačnosť. Nezmyselné a zbytočné, navyše, nepotrebné. Bože!!!
Zhrnul by som to do jednej vety, jednej krátkej a tak vulgárnej vety, že by to všetci pochopili.
Nechápem čo som urobil, prečo a hlavne za čo som tu, nikoho som nezabil.
No nič. Je na čase sa pohnúť. Dlaňami si zakryjem uši, ak to drbne, aspoň neohluchnem. Vystriem nohu a idem dupať smerom vpred. Možno mi to urve obe nohy, ale von sa dostanem aj keby som sa mal ťahať jazykom, potom si vydýchnem a spokojne umriem. Ako povedal Kurt Cobain, Je lepšie zhorieť, ako vyhasnúť.
