Nenápadná Láska

Čakajúc na očné vyšetrenie som si uvedomila, aká nenápadná a krásna je láska rodiča a dieťaťa.

Oproti mne sedela mamička s asi 6-ročným chlapcom. Tvárila som sa znudená svetom, ako všetci v mojom veku, keď musia čakať na niečo, čo pokladajú za nepodstatné. S mp3kou v ušiach som ich chvíľu ukradomky pozorovala..

Mamka bola nervózna, neustále syna napomínala, aby nebehal, asi bol taký hyperaktívny, ako kedysi (hm..tak áno trošku aj teraz) ja. Viackrát ju neposlúchol a a pre to si preňho zabehla a chytila ho do svojho zverákového objatia. Smial sa, tak úprimne a detsky, tie deti majú taký bezstarostný život. Mamka ho nežne šteklila, smiala sa s ním a takto detinsky a jednoducho sa spolu náramne zabávali. Sadol si na lávku a začal niečo rapotať,mamka mu chápajúco prikývla a trošku pohrešila. Opreli sa hlavami a začali sa dokopávať.

Zvláštne, aká mi táto chvíľa pripadala pokojná...
Prirozdená, ako dýchanie...
Taká všedná, každodenná a predsa krásna...

Presne. Nenápadná láska.. Asi som pochopila... 

Také milé..:)
... Mamka chytila syna za ruku a pripomenula mu, aby prestal robiť neplechu. Znova totiž začal poskakovať. Nežne ho zdrapila a spolu vošli do ambulancie.

Mamka, ocko, tlieskam vám za všetko a ľúbim vás.:)