Legislatívna úprava volieb
V Československu voľby upravoval volebný zákon z roku 1920, ktorý sa počas celej existencie I. ČSR významne nezmenil. Volebné právo bolo povinné. Dnešní maturanti by sa však na návštevu volebných miestností tešili márne, právo voliť bolo až od 21 rokov. Aj to bol pozitívny trend, keďže za Rakúska-Uhorska by ste čakali až do 24 rokov. Do Senátu navyše mohli voliť až ľudia od 26 rokov. A ženy volili v roku 1920 po prvý raz. Dnešní dvadsiatnicki poslanci NR SR ako Milan Mazurek, Vladimíra Marcinková, Erik Kaliňák či Andrej Stančík by rovnako na kariéru museli zabudnúť. Dolný limit pre kandidovanie do dolnej komory Národného zhromaždenia ČSR, Poslaneckej snemovne, bol 30 rokov, do hornej (Senátu) dokonca až 45 rokov. Voľby prebiehali do oboch komôr parlamentu, v článku sa však primárne zameriam na dolnú komoru, kampaň bola spoločná a pomer získaných mandátov rovnako, len do dolnej komory sa volilo 300 a hornej 150 zástupcov.
Špecifikom volieb v roku 1929 bol fakt, že v roku 1927 stratili (dosť kontroverzne) volebné právo všetci príslušníci armády a polície (četníctva) pri snahe o odpolitizovanie bezpečnostných zložiek. Voľby sa tiež nekonali v tzv. prikázaných či príkazných obciach, obyvatelia ktorých museli ísť voliť do susedných obcí.
Ďalšou odlišnosťou oproti súčasnému systému bola existencia viacerých volebných obvodov. Tzv. volebných krajov bolo v ČSR 22, pričom na území Slovenska ich bolo sedem (XV. až XXI.; plus veľmi malé časti XXII. Podkarpatského kraja). V siedmych čisto slovenských volebných krajoch sa volilo na základe počtu obyvateľstva 61 poslancov.
Volebné kraje boli pri pohľade na mapu na Slovensku zjavne dotvorené s cieľom gerrymanderingu. Ide o praktiku, kedy sa pre voľby vytvárajú umelé a bizarné hranice jednotlivých volebných obvodov. V tomto prípade to nereflektovalo geografiu či historické regióny, ale najmä etnické rozdelenie krajiny (najmä kraje XVI. a XX.). Cieľom takejto praktiky môže byť negatívne ovplyvniť isté politické sily alebo naopak prilepšiť sebe samému. Takto je možné politického oponenta, resp. jeho priestorovo orientovaných voličov „rozriediť" po viacerých obvodoch a tak zabezpečiť, aby ani v jednom z nich nezískal požadovaný počet hlasov. Alebo ich naopak "koncentrovať" do jediného obvodu, v ktorom síce daná strana získa mandát, ale v ostatných obvodoch bude jej podpora minimalizovaná a tak v nich neuspeje.
V súčasnosti na Slovensku jeden volebný obvod pri parlamentných voľbách zabezpečuje, že gerrymandering nefunguje. Ak strana prekročí hranicu potrebnú na zvolenie do parlamentu, tak v Národnej rade získa proporčný počet mandátov, teda viac hlasov = viac kresiel (o výnimkách by vedeli rozprávať PS-SPOLU alebo Miriam Lexmann). Ale späť do Prvej republiky.
Kandidátne listiny boli v roku 1929 viazané, takže „krúžky“ neexistovali a poradie kandidátov sa nemohlo meniť. Každý kandidát kandidoval vo svojom volebnom kraji a kľúčovým pre zvolenie kandidátky a zisk časti mandátov bolo získať potrebný počet hlasov v konkrétnom kraji. Pre vstup do parlamentu bolo treba získať aspoň v jednom volebnom kraji počet hlasov dosahujúci krajské volebné číslo, resp. 20 tis. platných hlasov. V prvom skrutíniu bola použitá Hareova formula pre výpočet volebného čísla, mandáty neobsadené v prvom skrutíniu boli prevedené do druhého skrutínia na celoštátnej úrovni, pri ktorých o doplnení parlamentu rozhodovali len stranícke sekretariáty. Volebné obdobie bolo šesťročné, do Senátu až osemročné, voľby však boli predčasné a dochádzalo k rozpusteniu oboch komôr súčasne, aby sa voľby mohli konať naraz.
Predvolebná situácia a kampaň
Ako to teda vyzeralo v Československu a na Slovensku pred 91 rokmi? Na začiatku roku 1929 vládla v ČSR vláda tzv. Panskej koalície. Išlo o obdobie v rokoch 1926-1929, kedy jediný raz vytvorili vládu čisto len pravicové strany. Širokú koalíciu tvorili agrárnici (RSZMĽ), českí aj slovenskí ľudovci (ČSL a HSĽS), národní demokrati (ČSND), živnostníci (Ž) a dve nemecké strany, kresťanskí demokrati a agrárnici (DCV, BdL). Od roku 1927 však agrárnického premiéra Antonína Švehlu trápilo zhoršujúce sa zdravie a od jari 1928 bol prakticky úplne vyradený z politického života. Z tohto dôvodu došlo vo februári 1929 k dlho odkladanej výmene na poste premiéra, kedy ho nahradil jeho stranícky kolega a vtedajší minister národnej obrany, František Udržal. Zloženie vlády zostalo okrem nového ministra obrany prakticky totožné.
Slovenská časť republiky mala v 16-člennom ministerskom zbore 3 ministrov. RSZMĽ nominovala ako ministra školstva a národnej osvety neskoršieho premiéra Milana Hodžu, vo februári 1929 ho na poste vystriedal zakladateľ slovenskej sociológie Anton Štefánek. HSĽS mala vo vláde dve kreslá, ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy bol kňaz a predseda strany Jozef Tiso, ministrom pre unifikácie právnik Marko Gažík, ktorého od februára 1929 nahradil opäť právnik Ľudovít Labaj.
Nasledujúce parlamentné voľby sa mali konať až v novembri 1931. Najmä agrárna strana, ale aj ďalšie koaličné celky, však chceli využiť vtedajšiu ekonomickú konjunktúru na zorganizovanie predčasných volieb a posilnenie si pozícií. Roky 1924-29 sa označujú za tzv. zlaté roky pre československé hospodárstvo. V poslednom meraní síl pred týmito voľbami, v zemských voľbách v decembri 1928, koalícia neoslnila, väčšina jej strán oslabila a naopak ľavicové strany s ostrou kritikou vlády uspeli. Proti konaniu predčasných bola najmä ČSL (vzhľadom na prepad jej podpory v zemských voľbách), až neskôr súhlasila v súvislosti s prekryvom volieb so svätováclavským miléniom, ktoré chcela využiť ako odkaz pre posilnenie kresťanských tradícií v štáte.
Definitívne však o konaní predčasných volieb rozhodlo dianie na Slovensku. Ešte v januári 1928 uverejnil vtedajší poslanec Národného zhromaždenia za HSĽS, Vojtech Tuka, v časopise Slovák, text V desiatom roku Martinskej deklarácie (Štátnofilozofická úvaha). Podľa Tukovej úvahy existovala akási tajná klauzula ku Deklarácii slovenského národa z 30. októbra 1918. Podľa Tuku, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tohto údajného dodatku k deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane vacuum iuris.
Tvrdenie vyvolalo škandál a odmietli ho aj účastníci porady, s tým, že k zápisu došlo, ale nemá povahu právnej doložky deklarácie. Bol to šok, keďže Tuka bol poslancom vládnej strany. Na Tuku nakoniec podala sťažnosť ČSND s obvinením o vlastizrade. Tuka bol v decembri 1928 zbavený imunity, v januári 1929 zatknutý a 5. októbra 1929 bol vynesený rozsudok, ktorý ho odsúdil za vlastizradu na 15 rokov väzenia. Následne v HSĽS intenzívne rozhodovali, ako zareagovať na odsúdenie, zo samotného Vatikánu boli ľudovci žiadaní, aby vo vláde zostali, lebo tak mohli presadzovať svoj program. Nakoniec 8. októbra na protest HSĽS odišlo z vlády. „Bolo by nedôstojnosťou, aby sme boli my vo vláde a on (Tuka) v plesnivej cele,“ napísal vtedy Andrej Hlinka. Premiér Udržal za tejto situácie požiadal prezidenta Masaryka o vypísanie nových volieb s termínom 27. októbra 1929.
Volebná kampaň
Nepriama volebná kampaň, keďže sa predčasné voľby akosi očakávali, prebiehala už dlhšie, no na samotnú predvolebnú kampaň dostali strany len menej ako tri týždne. Politológovia typickú kampaň v demokraciách v 1. polovici 20. storočia nazývajú ako tzv. premoderná kampaň. Platila pre ňu aj kvôli absencii moderných masových komunikačných prostriedkov ako rozhlas, televízia či internet priama interakcia medzi kandidátom a voličom na lokálnej úrovni, jasne stranícke médiá (noviny), ktoré slúžili ako hlavný komunikačný prostriedok politických strán, a silná stranícka lojalita voličov, ktorí boli členmi nielen strán, ale aj rôznych ich záujmových a odborových spriatelených organizácií. Agresívne osočovanie konkurentov nemalo za cieľ pretiahnuť voličov iných strán k sebe, skôr naopak zmobilizovať čo najviac vlastných stúpencov. Spolu sa o hlasy voličov na Slovensku uchádzalo 15 strán alebo koalícií.
Situácia na pravom krídle
Favoritom volieb na Slovensku bola HSĽS, ktorá v roku 1925 získala 489 tisíc hlasov a 23 mandátov. Strana však do volieb vstupovala s pošramoteným imidžom kvôli Tukovmu odsúdeniu a došlo v nej ku štiepeniu. Časť politikov HSĽS okolo Ferdinanda Jurigu a Floriána Tománka odmietla podporu Tukovi a založila odštiepeneckú Jurigovu Slovenskú ľudovú stranu (JSĽS), ktorá kandidovala v troch slovenských volebných krajoch. Ústredným tlačovým orgánom boli noviny Slovák. Strana napriek odporúčaniam prezidenta Masaryka ku zmierlivému postoju postavila ako kandidáta v Košickom volebnom kraji aj čerstvo odsúdeného Vojtecha Tuku.
Ľudáci viedli silnú kampaň nie proti svojim priamym ideovým oponentom z ľavicového spektra, ale najmä proti RSZMĽ, keďže očakávali, že ich veriaci voliči socialistov voliť nebudú, ale agrárnikov by voliť mohli. Strana bola do značnej miery podporovaná kňazmi katolíckej cirkvi.
Stavali teda do protikladu katolícku HSĽS (s množstvom kňazov na vysokých miestach kandidátky vrátane Andreja Hlinku a Jozefa Tisa) s „protikatolíckou“ RSZMĽ. Do volieb šli s heslom „Proti pražskému centralizmu, za autonómiu Slovenska, za rovnoprávnosť všetkých občanov v Česko-Slovenskej republike, proti agrárnej nenásytnosti, proti diktátorským chúťkam Šrámkovým.“ V Slovákovi agrárnikov ako Vavra Šrobára a Milana Hodžu hodnotili sarkasticky a často dehonestujúcim spôsobom. Agrárnikov vinili za to, že príliš podporovali veľkých statkárov a ministerstvá pod ich vedením mali neprimerane veľké príspevky zo štátneho rozpočtu. Treba však povedať, že potom, čo bolo presadené od roku 1928 nové krajinské zriadenie nahrádzajúce župy (jedna z podmienok vstupu HSĽS do vlády v roku 1927), úrad krajinského prezidenta získala práve HSĽS. Krajinským prezidentom bol pred voľbami Ján Drobný.
Agrárnické médiá Venkov, resp. Slovenský denník, poukazovali na úspechy konjunktúry, ktoré sa vláde na čele s RSZML podarilo uskutočniť. Kritika vládnych agrárnikov zo strany ľudákov pôsobila komicky vzhľadom na fakt, že posledné tri roky sa na vládnutí HSĽS s nimi spolupodieľala. Republikánska strana ale bola počas kampane v kríze, keďže ju formálne stále viedla jej veľká autorita, predseda Antonín Švehla, avšak ten bol pre zdravotné komplikácie úplne indisponovaný a na mítingoch sa nemohol zúčastňovať. Agrárnikov v politike oproti ľudákom definovala ich oveľa väčšia podpora idei čechoslovakizmu, aj z titulu, že boli nielen slovenská, ale celo-československá strana.
Na Slovensku kandidovala tiež kresťanskodemokratická Československá strana lidová (ČSL). Kým v roku 1920 ešte kandidovali lidovci spolu so SĽS, odvtedy pre autonomistické nálady u slovenských ľudákov strany nespolupracovali. Predseda ČSL, Jan Šrámek, navrhol obnovenie volebnej spolupráce aj neskôr, hlinkovci to však odmietli. Ľudáci v kampani veľmi ostro kritizovali ČSL za to, že si dovolila kandidovať na čele s Martinom Mičurom aj v slovenskej časti republiky a tak brať hlasy HSĽS.
Slovenská národná strana (SNS) na čele s Martinom Rázusom uzavrela pred voľbami spojenectvo spoločne s ďalšími piatimi (prevažnej rusínskymi) stranami s Československou národnou demokraciou (ČSND).
Situácia na ľavom krídle
Komunisti (KSČ) vstupovali do volieb tiež po personálnych otrasoch, po tom, ako vo februári 1929 prevzali vedenie v KSČ tzv. „karlínski kluci“ okolo Klementa Gottwalda. Kampaň KSČ bola rozpoltená medzi metódami ČSDSD a inšpiráciou zo ZSSR. Strana sa chcela inšpirovať ideálom volebného boja sovietov, avšak ten nebolo možné v demokratickom ČSR naplno uplatniť.
Kampaň mala ofenzívny charakter, presadzovali pri nej hromadné politické štrajky a demonštrácie. Vedená bola pod heslom „Proti hladu, fašizmu a imperialistickej vojne“. KSČ sa okrem robotníkov už zameriavala aj na nezamestnaných a radikálnu mládež, podporu hľadala v priemyselných oblastiach Česka aj v chudobných regiónoch Slovenska. Vykresľovala ČSR ako imperialistickú republiku s fašizujúcou sa vládou. Kvôli extrémistickej rétorike úrady v priebehu roku 1929 zastavovali vydávanie Rudého práva a Pravdy či iných revolučných časopisov a pristupovali k ich cenzúre. KSČ kritizovala sociálnych demokratov, že zradili revolučné idey, alebo že na prvé priečky kandidátok neumiestnili robotníkov, ale inteligenciu (Markovič, Dérer, Benda, Lehocký). KSČ sa tiež zameriavala na ženy, ktorým navrhovala vyššie mzdy, platovú rovnosť medzi ženami a mužmi (čakáme na ňu aj v roku 2020) či vybudovanie jaslí a spravodlivé nemocenské pokladnice. Ako chcela smelé sociálne plány naplniť, už neuvádzala.
Zaujímavosťou je, že napriek nepriateľstvu medzi KSČ a ČSDSD v obecných voľbách v roku 1928 obe strany na lokálnej úrovni nepredpokladane kandidovali spolu, pričom pre ČSDSD voľby dopadli úspešne.
Sociálni demokrati (ČSDSD) sa v kampani pomerne zriedkavo venovali komunistom. Podľa nich si komunisti pokazili silný vplyv používaním neférových praktík politického boja. Ich volebný program prezentoval ČSDSD ako mravne neporušenú stranu neprístupnú korupcii. Výhodou pre nich bolo, že pôsobili od roku 1926 v opozícii a mohli si dovoliť kritizovať neúspechy vládnych strán. Prioritami boli udržanie právomocí miestnej samosprávy, revízia daňovej reformy, napravenie postavenia verejných zamestnancov – celkovo chceli dosiahnuť hospodársku nápravu, zlepšenie zdravotníctva, zaknihovanie prídelov pôdy či odluku cirkvi od štátu. Zameriavali sa na ženy, nemajetné gazdinky a matky rodín, ktoré podľa nich najviac pocítili negatíva politiky panskej koalície. Na tú dobu už ako u jednej z mála strán chodili na mítingy ženy-političky (Míla Grimmichová či Betty Karpíšková). ČSDSD obviňovala komunistov, že rozvrátili úspešnú vládnu stranu.
A ako na tom boli menšiny?
Neslovanské menšiny na Slovensku, teda primárne nemecká a maďarská, bola dlhodobo skôr negatívne naklonené myšlienke československého štátu v podobe, v akej fungoval.
Po roku 1925 opäť došlo na Slovensku k nadviazaniu volebnej maďarsko-nemeckej koalície KKSMNSW (KKSS + MNS + ZDP). KKS a MNS boli etnicky maďarské strany, zaraďované medzi iredentistické. Kým KKSS bola konzervatívnou katolíckou stranou, odlišujúcou sa ale od ČSL či HSĽS maďarským nacionalizmom, MNS bola naopak primárne agrárnická strana, opäť s prioritizáciou maďarskej menšiny. Zaujímavým doplnkom tejto koalície bola etnicky nemecká Spišskonemecká strana (ZDP) na čele s Andorom Nitschom. Tá združovala spišských Nemcov, do roku 1918 dominantnú ekonomickú a spoločenskú vrstvu na Spiši, ktorá sa nestotožňovala so vznikom ČSR. Pre svoju vnímanú „uhorskú“ identitu chceli prehlbovať spoluprácu s Maďarskom. Pre malý rozsah si uvedomovali postavenie vlastnej kandidátky odsúdené na neúspech, preto už od roku 1920 boli vo všetkých voľbách postavení ako autonómna organizácia v rámci väčších maďarských strán KKSS alebo MNS.
Okrem iredentisticky zameraných maďarských politických síl kandidovala aj aktivistická sila – Országos Magyar Kisgazda, Iparos és Munkáspárt (Zemská strana maloroľníkov, živnostníkov a robotníkov, MZSZM (OMKIM-ZSMŽR). (Jedna skratka desivejšia ako druhá, poznámka autora). Strana sa v roku 1928 odtrhla od MNS, na čele s Ferencom Lukovichom a Jánosom Mohácsym presadzovala umiernený program, založený na ochrane záujmov drobných poľnohospodárov. V miestnych voľbách v roku 1928 dosiahla čiastočné úspechy pri kandidatúre so Židovskou stranou. Židovská strana naopak vo voľbách v roku 1929 nadviazala spoluprácu s poľskými stranami. Aktivistickejší prúd nemeckej politiky predstavovala volebná koalícia DW29 na čele s nemeckými agrárnikmi zo Zväzu poľnohospodárov (BdL).
Výsledky volieb na Slovensku (v Slovenskej krajine)
Zaujímavosťou je, že voľby z 27. októbra 1929 sa konali len tri dni po krachu na newyorskej burze. Kríza však nedorazila do ČSR skôr než v roku 1931. Celkovo je vidieť to, čo je citeľné v celej modernej histórii Slovenska. Slovensko je dlhodobo skôr pravicová krajina, za ľavicové strany (KSČ, ČSDSD a ČSNS) hlasovalo spolu len asi 23 % voličov, všetky ostatné hlasy šli pravicovým celkom, zameraným buď na kresťanskú demokraciu, agrarizmus, živnostníkov alebo na etnické menšiny. Celkovo však počas prvej republiky bola pravica vďaka silnej pozícii ľavicových a stredových strán v českej a podkarpatskej časti republiky skôr menšinovo zastúpená. Slovensko bolo za prvej republiky primárne katolícka a primárne poľnohospodárska krajina, preto strany zamerané na tieto skupiny voličov boli najúspešnejšie. Účasť dosiahla 87,8 % (nezabúdajme, že voľby boli oficiálne povinné).
Tabuľka je jedna vec, avšak mám rád, keď je možné veci vizualizovať, ideálne na mape. V rámci štúdia materiálov sa mi podarilo objaviť mapu výsledkov volieb na úrovni volebných krajov a jednotlivých volebných obvodov z publikácie dr. Krivého. Na mape nižšie možno vidieť, že v rámci volebných krajov mali volebné obvody rôznu podobu, niekedy korešpondovali s celými dnešnými okresmi (napr. č. 76, Ružomberok) či dokonca združovali viac dnešných okresov (napr. č. 42, Turiec), inokedy zaberali územie jedinej obce (č. 62, Sihla v okr. Brezno). Chcel som však ísť do väčšieho detailu než len cca okresná úroveň, čo bolo našťastie s dátami možné. Najviac práce mi teda dalo vypracovať mapu výsledkov volieb na úrovni obcí, hrajúcu všetkými farbami (viď o tri odseky nižšie). V plnom rozlíšení som ju tiež sprístupnil pre akademické potreby či len pre záujem kohokoľvek na Wikimedia Commons. Nebojte sa mapu pre prehľadnosť rozkliknúť v plnej veľkosti.
Dátami výsledkov parlamentných volieb na Slovensku od roku 1929 na úrovni obcí našťastie disponuje Slovenský archív sociálnych dát (SASD), ktorému týmto ďakujem za poskytnutie excelových dát na takéto účely. Autorom databázy výsledkov je Sociologický ústav SAV (dr. Vladimír Krivý). Bolo ich však potrebné spracovať vo vizuálnej podobe. Tento fakt sťažovala situácia, že oproti súčasnosti (kedy možno použiť napr. Datawrapper) niekoľko desiatok obcí (cca 85) ešte neexistovalo. Naopak, asi 650 vtedajších obcí už neexistuje dnes. Tieto obce boli vo väčšine prípadov zlúčené s okolitými obcami, k čomu došlo prevažne v 50. a 60. rokoch minulého storočia. V malom počte prípadov zanikli úplne, kedy boli zaplavené vodnými plochami alebo ustúpili vojenským obvodom či jadrovej elektrárni (Mochovce).
Práve u týchto stoviek obcí bolo nutné dohľadať, kde sa v súčasnosti nachádzajú, resp. komu ich územie patrilo v čase daných volieb. V absolútnej väčšine prípadov sa našťastie napriek zániku obcí zachovali ich samostatné katastrálne územia, takže cez portál ZBGIS bolo možné zistiť, ako vyzeralo územie týchto zaniknutých obcí a približne ho doplniť do mapy. Obzvlášť odlišne vyzerá oproti súčasnosti napr. Liptovská kotlina bez vodných nádrží Liptovská Mara a Bešeňová či Popradská kotlina bez mesta Vysoké Tatry (konečne som porozumel názvom Kežmarské Žľaby či Belianske Tatry, tieto obce v minulom storočí skutočne dané časti našich veľhôr a dnes mesta Vysoké Tatry vlastnili).
Rovnako tak vyzerá inak Záhorie ešte bez územia Vojenského obvodu Záhorie. Pred oficiálnym vznikom vojenského obvodu v roku 1950 bolo jeho územie rozparcelované medzi katastre okolitých obcí. V tomto bode by som rád poďakoval Vojenskému historickému ústavu SR za ochotu poradiť a Mestskému úradu Malacky, ktorý mi nakoniec odporučil uhorské mapovanie, kde bolo možné staré hranice nájsť.
Pri skúmaní minulostí obcí všeobecne mi veľmi pomohol portál E-obce, pri nezrovnalostiach v názvoch obzvlášť južanských obcí zase Ústav pamäti národa. Rovnako boli v prípade zatopených obcí užitočné Historické ortofotomapy Slovenska z dielne TU Zvolen. Odkazy na všetky zdroje uvádzam na záver článku. Drobné odchýlky hraníc obcí sú možné, avšak približne by všetko malo sedieť. Boli to týždne a týždne monotónnej práce vo voľnom čase, no postupné zapĺňanie bielych miest na mape ma povzbudzovalo až ku zdarnému koncu.
Mapa pre lepšiu orientáciu so súčasnosťou nepoužíva hrubo vyznačené administratívne okresy I. ČSR ani volebné kraje z tohto obdobia, ale súčasné hranice okresov SR. Vo vysvetlivkách sa nachádzajú všetky strany a koalície kandidujúce na území Slovenska, hoci niektoré z nich nevyhrali v žiadnej obci, avšak farebná škála platí aj pre nižšie sa nachádzajúce stĺpcové diagramy s hlasovaním vo vybraných mestách.
Pri pohľade na mapu však treba povedať, že ani samotné Slovensko ako časť ČSR (Slovenská krajina) nemalo rovnaké územie, ako má v súčasnosti. Slovensku v roku 1929 nepatrili tri bratislavské mestské časti Jarovce, Rusovce a Čunovo, ktoré boli v tom čase súčasťou Maďarského kráľovstva. Taktiež obec Lekárovce v okrese Sobrance bola až do roku 1946 súčasťou Podkarpatskej Rusi v okrese Užhorod.
Naopak, Slovensko bolo väčšie približne o 250 km2 územia na krajnom juhovýchode v okolí mesta Čop (viď mapku nižšie). Tieto obce boli súčasťou slovenských okresov, Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany, historicky boli preto v rámci ČSR súčasťou Slovenska a nie Podkarpatskej Rusi. Väčšinovo mali etnicky maďarské obyvateľstvo. Keď však v júni 1945 ZSSR napriek svojim predošlým dohodám s Československom pristúpil k okupácii a anexii Podkarpatskej Rusi, okrem územia Rusi (na východ od červenej, resp. fialovej čiary), si zabral aj územia týchto 13 slovenských obcí, na ktoré nemal vôbec žiadny nárok. O rok na to ZSSR vrátil ČSR aspoň najzápadnejšiu obec Rusi, Lekárovce, aby sa hranica zarovnala. Hlavným dôvodom zabratia obcí bola zrejme strategická železnica, uzol Čop a železnica vedúca z Čopu do Užhorodu práve cez toto územie. Slovensko tým pádom stratilo významný uzol a preto bolo nutné založiť úplne nové mesto hneď za novou hranicou, aby ho nahradilo – Čiernu nad Tisou (pôv. Čierna nad Čopom). Do mapy je preto doplnené na východe aj územie týchto stratených obcí. Ale späť do mapy a späť ku výsledkom.
Na prvom mieste skončila Hlinkova Slovenská ľudová strana (HSĽS), na mape modrá. Ví-ťaz-ná strana získala 403 680, príp. 403 683 hlasov (28,27 %) a 18 mandátov, teda oproti predošlým voľbám stratili takmer 100 tisíc hlasov. Ľudáci boli najúspešnejší vo všeobecnosti v XVII. a XVIII. volebnom kraji, t.j. na severe, západe a strede krajiny. Jasne ovládli Považie, Záhorie, Kysuce, Oravu aj Hornú Nitru. Pre HSĽS predstavovali voľby aj interný ľudácky duel s JSĽS, vedenou Ferdišom Jurigom, odmietajúcim politiku strany v prospech Vojtecha Tuku. V tomto dueli bol Juriga beznádejne prevalcovaný, získal len asi 1 % hlasov oproti HSĽS a voliči tak určili smerovanie HSĽS smerom k autonomistickému postoju a dlhodobej opozícii v rámci ČSR.
HSĽS vyhrala nielen na vidieku, ale aj vo viacerých veľkých mestách, okrem iného v štyroch z dnešných 8 krajských miest (Trnava, Trenčín, Žilina a Banská Bystrica). V Bratislave však skončila len tretia s 13,4 %, v Košiciach až piata iba s 9,3 %. Veľká podpora pre stranu bola na dolnom Liptove, v pôsobisku predsedu strany Andreja Hlinku v Ružomberku. V Ružomberku získala strana 54,7 % hlasov. Ľudáci však boli najsilnejší aj v Piešťanoch (36,6 %), Pezinku, Prievidzi, Považskej Bystrici, Svätom Kríži nad Hronom, Levoči či Bardejove.
V okrese Námestovo, aj súčasnej bašte kresťanskej demokracie, vyhrala HSĽS v úplne všetkých obciach. Rovnako vyhrala vo všetkých obciach okresu Ružomberok. Žiadnu víťaznú obec nemala len v okresoch Dunajská Streda, Myjava a Medzilaborce. Z prvej tridsiatky najväčších miest získala strana najväčší podiel hlasov v Detve (84,5 %) a v Turzovke (74,8 %). V piatich obciach (Dlhé Stráže v okr. Levoča, Lopušné Pažite v okr. Kysucké Nové Mesto, Pucov v okr. Dolný Kubín, Trenčianska Závada, dnes časť Nemšovej, a v Hradci, dnes miestna časť Prievidze) získala dokonca 100 % hlasov (najviac v Dlhých Strážach, 261 z 261).
Druhí skončili s 19,5 % hlasov vládni agrárnici (Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu, RSZMĽ), na mape tmavozelení. Významnú časť ich voličstva tvorili evanjelici a roľníci, úspechy preto RSZMĽ žala vo všetkých agrárnych oblastiach a v regiónoch Slovenska s prevahou veriacich ECAV či Reformovanej cirkvi. Teda napr. na myjavských kopaniciach (okres Myjava bol jeden z troch dnešných slovenských okresov, v ktorých HSĽS nezískala žiadnu víťaznú obec), na Turci, Liptove, Novohrade či Gemeri. Turiec a Myjava na mape jasne svietia ako úplné protiklady okolitých ľudáckych okresov. Neznamená to však, že by boli evanjelici ich najväčšou skupinou voličov, podľa Bahnu a Krivého stále agrárnikov volilo viac katolíkov než evanjelikov. Ľudákov v celkovom meradle porazili tiež na východe v zemplínskych okresoch. Celkovo sa ukázalo, že agrárnici stoja na podpore vidieckeho obyvateľstva, napriek zisku takmer 20 % hlasov zvíťazili len v minime väčších miest, najväčším ich víťazným ziskom bol Trebišov, Modra či Myjava (v ktorej získali 53,7 % hlasov). V Bratislave aj v Košiciach získali v oboch len žalostných 2,7 % hlasov. Agrárnikov volili nadproporčne Rusíni a Ukrajinci.
Ak som písal, že ľudákom sa podarilo získať 100 % hlasov v piatich obciach, tak RSZMĽ takto dokázala uspieť až v 14 obciach. 100 % ľudí volilo agrárnu stranu v Buclovanoch, Lipovej, Ondavke, Petrovej a Varadke (všetky okr. Bardejov), Dolnom Kalníku (okr. Martin), Hostišovciach a Orávke (okr. Rimavská Sobota), Chrťanoch, Príboji [dnes časť Senného] a Selciach [dnes časť Dolných Strhárov] (okres Veľký Krtíš), Liešne (okr. Turčianske Teplice), a v Petrovciach a Piskorovciach (okres Vranov nad Topľou). Najviac 100%-ných hlasov získali v Hostišovciach (216 z 216).
Tretie miesto obsadila maďarsko-nemecká koalícia KKSMNSW (KKSS + MNS + ZDP). Spolu v Československu získala 9 mandátov, mandát získal aj spišský Nemec Andor Nitsch. KKSMNSW ovládla oblasti s väčšinovým podielom maďarského obyvateľstva, najúspešnejšia bola v okresoch Dunajská Streda, Komárno, Šaľa či Galanta a tiež na južnej hranici Slovenska až po Podkarpatskú Rus, teda v územiach, kde aj v súčasnosti voliči volia SMK-MKP či MOST-HÍD. Takéto výsledky by sme však od dominantne maďarskej koalície očakávali. Čo však je naozaj prekvapivé je fakt, že KKSMNSW dokázala zvíťaziť v 4 z 8 súčasných krajských miest (rovnaký počet ako HSĽS) vrátane troch najväčších – v Bratislave, v Košiciach, v Prešove aj v Nitre. Vyhrali tiež v Senci či Nových Zámkoch. Spišskí Nemci zaistili koalícii aj víťazstvá vo viacerých ďalších slovenských oblastiach najmä na východe – v Poprade, Kežmarku, Podolínci, v Sabinove, v Revúcej, Dobšinej či v okrese Gelnica.
Najvýraznejšiu podporu mala koalícia v maďarských obciach v okrese Rimavská Sobota (Dolné Zahorany – 99,4 % [179 zo 180 hlasov], Gemerček 97,4 %, Záhor 96,3 %, Padarovce 96,2 %, Dražice 96,1 %...), ale aj v historicky predominantne nemeckej obci na Zamagurí, Lomnička, kde získala 98,1 % hlasov). Zaujímavosťou pri Lomničke je fakt, že po odsune Nemcov jej nemecký charakter úplne zanikol a podľa Atlasu rómskych komunít SR z roku 2019 je jedinou slovenskou obcou, v ktorej žije 100 % Rómov.
V internom ľavicovom súboji si pripísali komunisti cenný skalp, keď získali viac hlasov než sociálni demokrati a KSČ skončila na štvrtom mieste, ČSDSD bola piata, avšak oproti minulým voľbám posilnila. Sociálni demokrati boli úspešní najmä na Záhorí v okolí Bratislavy (z Malaciek pochádzal de facto líder strany na Slovensku, Ivan Dérer) a následne, rovnako ako komunisti, bodovali najmä v priemyselných a baníckych oblastiach s vysokým počtom robotníkov, na ktorých sa prioritne zameriavali. ČSDSD vyhrala z väčších miest napr. v Turčianskom Svätom Martine (32,9 %), vo Zvolene (24,3 %), v baníckych perlách Banskej Štiavnici (34,7 %; v tom čase bola Banská Štiavnica stále väčšia než Banská Bystrica) a Kremnici (26,5 %) či v Spišskej Novej Vsi (29,5 %).
Komunisti vyhrali napr. v Petržalke (26,0 %), taktiež v Handlovej (27,4 %) a Gelnici (34,8 %). Na rozdiel od pro-československy zameraných a dlhodobo vládnych sociálnych demokratov však bolo KSČ schopné ako jasne antisystémová strana získavať hlasy aj u etnických Maďarov (napr. vyhrali v Sládkovičove (48,0 %) či Želiezovciach (41,7 %) a Nemcov, z čoho finálne ťažili pri zisku väčšieho počtu hlasov. Vodca československých komunistov, Klement Gottwald, tak mohol ako zvolený poslanec dva mesiace po voľbách v Národnom zhromaždení preniesť jeden zo svojich pamätných prejavov, ktorý sa žiaľ o 20 rokov zrealizoval v praxi. „A my, my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutit krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“ Na červeno nám svieti napr. aj v bánoveckom okrese Uhrovec, rodisko neskoršieho vedúceho predstaviteľa KSČ, Alexandra Dubčeka.
Na šiestom mieste skončila Československá národná demokracia (ČSND), ktorá do volieb šla v koalícii so Slovenskou národnou stranou (SNS). Voličstvo SNS v tom čase vymedzene na konfesionálnej línii od (rímsko)katolíckej (H)SĽS tvorili hlavne evanjelici a gréckokatolíci, čomu zodpovedajú aj volebné výsledky. Strana získala 3,8 % hlasov. Úspešná bola na Liptove, na Novohrade či na severnom Zemplíne. ČSND vyhrala v okrese Medzilaborce. Zvíťazila v Liptovskom Svätom Mikuláši (21,6 %), alebo v Brezne nad Hronom (29,3 %). Predseda Martin Rázus si zachoval poslanecký mandát.
Československá strana národne socialistická (ČSNS) získala podobne ako národní demokrati vyše 3 % hlasov, avšak ich podpora bola roztrúsená po celom Slovensku, viac v mestách ako na vidieku. Ružovú farbu preto na mape veľmi nevidieť, dokázali však zvíťaziť v siedmich obciach. Percentuálne najväčšie víťazstvo malo ČSNS v Ruskej Voli nad Popradom (55,0 % hlasov). Nadpriemernú podporu mali národní socialisti v najväčších mestách, v Bratislave získali 9,9 % hlasov, v Košiciach boli dokonca tretí s 13,7 % hlasov.
Najmä na severnom Považí dokázala vo viacerých malých obciach uspieť s 2,6 % hlasov aj ďalšia významná dlhodobo vládna strana, Československá strana lidová (ČSL). Vyhrali napr. v Rajeckých Tepliciach (48,0 % hlasov, v tom čase súčasti obce Konská). Rovnako tiež zvíťazili v rodnom meste Jozefa Tisa (HSĽS), vo Veľkej Bytči (s 35,3 % hlasov). Najvýznamnejší predstaviteľ ČSL na Slovensku, Martin Mičura, obhájil svoj poslanecký mandát.
Ďalšie zaujímavé volebné spojenie menšín žijúcich v ČSR predstavoval Zväz poľských menšinových strán a Židovskej strany (PaŽ), ktorý dokázal s 2,4 % hlasov zvíťaziť v troch slovenských mestách – v Turčianskych Tepliciach (35,3 %), Michalovciach (26,7 % hlasov) a v Medzilaborciach (29,2 %). PaŽ bolo silne zastúpené v najväčších mestách, v Bratislave, v Košiciach aj v Nových Zámkoch skončilo zhodne šieste s 5,6-5,8 %, v Trnave piate so 6,7 % hlasov.
Vyše 2 % hlasov získala Československá živnostenská obchodná stredostavová strana (ČSŽOSS), v žiadnej obci však nevyhrala. V Košiciach skončila siedma s vyše 5 % hlasov. Naopak, medzi strany, ktoré zvíťazili aspoň v jednej obci, je ešte potrebné zaradiť volebné spojenectvo nemeckých farmárov okolo strany Zväz farmárov (Bund der Landwirte, BdL) s ďalšími menšími stranami, známe vo voľbách ako DW29. Z troch historických nemecky obývaných oblastí Slovenska DW29 dokázalo víťaziť vo všetkých. Kým na Spiši len okrajovo pre malý vplyv oproti silnej Spišskonemeckej strane, v Hauerlande a v okolí Bratislavy už bolo úspešné viac. Vyhralo okrem iného v Karlovej Vsi, Devíne či Limbachu, úspešné bolo aj v okolí Kremnice. V samotnej Bratislave získalo DW29 5,6 % hlasov. V Bratislave prekročila hranicu 5 % aj inak na Slovensku neviditeľná sociálnodemokratická robotnícka strana (DSDAP).
Aktivistickí Maďari zo ZSMŽR zvíťazili v Dunajskej Lužnej, kde získali 33,6 % hlasov, žiaden mandát však nezískali a po voľbách sa táto strana prakticky rozpadla.
Na záver ako rodený Piešťanec nemôžem obísť voľby v tomto mojom krásnom meste. Resp., v tom čase stále dedine, keďže Piešťany získali mestský štatút až v roku 1945. Napriek tomu išlo počtom voličov v čase volieb o 14. najväčšie sídlo Slovenska, väčšie než Banská Bystrica či Trenčín (najmä preto, že súčasťou daných miest ešte v tom čase neboli mnohé okolité obce). Piešťany potvrdili to, čo sa o nich v medzivojnovom období hovorilo, teda že boli silnou základňou HSĽS. Ľudáci v obci jasne vyhrali so ziskom 36,6 %. Na druhom a treťom mieste skončili ľavicové strany, komunisti s takmer 15 % a ČSDSD s 11,5 %. Celkom slušne dopadli aj agrárnici s 9,5 % hlasov. Približne 10 % obyvateľov Piešťan bolo v medzivojnovom období židovskej národnosti, resp. vierovyznania, preto nie je prekvapujúce, že zo strán etnických menšín ČSR najlepšie bodovala koalícia Židovskej strany a Poliakov s 9 % hlasov. Do parlamentu by pomyselne (pri dnešných kritériách) prekročením 5%-nej hranice Piešťanci poslali aj národných socialistov a živnostníkov.
Pozorné oko si všimne, že na mape predsa len zostalo nejaké veľmi malé šedé územie, pri ktorom sa mi doteraz nepodarilo zistiť, k akej obci patrilo v roku 1929. Ide o dnešné mestské časti Košíc - Džungľa a Lunik IX. Odhadujem, že mohlo patriť priamo Košiciam. Pri nich budem rád za prípadné zdieľanie informácií o tom, kam v roku 1929 tieto územia mohli spadať.
Záver
Voľby teda znamenali na Slovensku mierne oslabenie HSĽS, ktorá však zostala naďalej najsilnejšou stranou v slovenskej časti republiky. Agrárnici a ľavicové strany si zachovali svoje pozície, rovnako uspeli strany národnostných menšín, Maďarov a Nemcov. Ukázalo sa, že slovenská mestá (hoc pri dnešnom pohľade sú to iba mestečká, viac než 10 tisíc voličov prišlo k urnám len v štyroch najväčších mestách – Bratislave, Košiciach, Nových Zámkoch a Trnave) sú prevažne ľavicovo orientované a silné zastúpenie v nich majú etnickí Nemci, Maďari a Židia. V priemyselných, teda v tom čase primárne baníckych a strojárskych oblastiach, uspeli komunisti a sociálni demokrati. Na prevažne poľnohospodárskom vidieku, ktorý stále v roku 1929 tvoril väčšinu populácie aj zamestnanosti Slovenska, uspeli výrazne HSĽS a agrárnici. Celkovo strany, ktoré boli skeptické k ČSR (KSČ, KKSMNSW + HSĽS), podporila vďaka odchodu ľudákov z panskej koalície do opozície viac než polovica voličov. Pre HSĽS však otázka autonómie ešte nebola taká akútna a preto referendom o budúcnosti Slovenska v ČSR sa stali až nasledujúce parlamentné voľby v roku 1935.
Novú vládu nakoniec zostavil 7. novembra 1929 opäť bývalý premiér František Udržal. Jej základ ostal ako pred voľbami tvorený agrárnikmi, národnými demokratmi, lidovcami, živnostníkmi a nemeckými agrárnikmi. Ľudákov a nemeckých kresťanských sociálov v nej nahradili ľavicové strany – ČSDSD, ČSNS a DSAP (nemeckí sociálni demokrati). Slováci vo vláde sedeli dvaja – ministrom vnútra bol diplomat Juraj Slávik (RSZMĽ), ministrom školstva a národnej osvety právnik Ivan Dérer (ČSDSD). Na poste krajinského prezidenta ľudáka Drobného nahradil agrárnik Jozef Országh, ktorý na poste zotrval až do roku 1938.
Ako zaujímavý poznatok, ktorý som si z tvorby mapy priniesol, hodnotím fakt, že zánik, resp. zlučovanie obcí nebol vôbec vzácnym prvkom. Oproti dnešku bolo pred 91 rokmi na Slovensku o vyše 500 obcí viac. Ich zlučovanie v od 30. rokov 20. storočia, najmä v 50. a 60. rokoch, nebolo ničím výnimočným. K takým kontroverzným krokom ako vysídľovanie celých dedín pre výstavbu vodných diel, aké sa udiali v prípade Liptovskej Mary, Oravskej priehrady, Veľkej Domaše či Cirochy už dnes len ťažko dôjde. Avšak aj dnes sa viacero malých obcí s ubúdajúcim počtom obyvateľov borí s nemožnosťou adekvátneho poskytovania služieb samosprávy pre nedostatok financií a zlúčenie s inou obcou môže byť v takýchto prípadoch dobrým krokom. Na druhej strane však treba myslieť aj na to, že časť identity miestnych obyvateľov sa takto môže nenávratne stratiť.
Na záver mám len otázku do pléna. Neviete zo zaujímavosti, ako hlasovali vaši starí či prastarí rodičia v týchto voľbách či všeobecne za prvej republiky? Moji dvaja pradedkovia (jeden z nich v tom čase ako prvovolič) vraj volili agrárnikov, resp. národných socialistov (čo im obom po roku 1948 komunisti spočítali).
Ak sa Vám moja práca páči, viac podobných príspevkov nájdete na facebooku Volebné mapy.
Zdroje
Bahna, Miloslav a Vladimír Krivý. Ako volili národností a konfesie v parlamentných voľbách roku 1929 na Slovensku. Možnosti nových metód ekologickej inferencie. In: Historický časopis, Bratislava : Historický ústav SAV Vol. 64, č. 1 (2016), s. 57-85. Dostupné online z: http://www.sociologia.sav.sk/uploaded/HC_1_2016_Bahna_Krivy_tab8.pdf
Čapková, Adéla. Postoj politických stran k menšinové otázce ve volebních kampaních 1918-1938. Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta. Bakalářská práce, 2017
Český statistický úřad. Seznam politických stran ve volbách do Poslanecké sněmovny 1920 – 1935 a Ústavodarného Národního shromáždění 1946. Dostupné online z: https://www.czso.cz/documents/10180/20536128/422008k06.pdf/31f74777-2a5f-4cd6-afc5-b6ebc734f0f6?version=1.0
Český statistický úřad. Výsledky voleb v Československu (mandáty ve společných zákonodarných sborech). Dostupné online z: https://www.czso.cz/documents/10180/20536128/422008k03.pdf/8a05c66b-c633-4e2a-a9a4-622838993b2c?version=1.0
Dziaková, Veronika. Nemecké strany na Slovensku. In: Magistra História, 20.1.2016. Dostupné online z: https://www.magistra-historia.sk/nemecke-strany-na-slovensku/
E-obce. Dostupné online z: https://www.e-obce.sk/obec/zahorie/2-historia.html
Hallon, Ľudovít. Krízy a konjunktúry. Nezamestnanosť v rokoch 1918-1945. In: História – Revue o dejinách spoločnosti. Dostupné online z: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=2005hallon4
Jirků, Irena. Namíchání volební kampaně: Jakými plakáty a slogany lákaly strany voliče od 19. století dodnes? In: Víkend Ihned.cz, 20.10.2017. Dostupné online z: https://vikend.ihned.cz/c1-65920920-namichani-volebni-kampane-jakymi-plakaty-a-slogany-lakaly-strany-volice-od-19-stoleti-dodnes
Krivý, Vladimír . Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920-2006 / Krivý, Vladimír - Zemko, Milan [Spoluprac.]: Berta, Benjamín - Ondrej - Mišková, Viera - Šímová, Mária. Bratislava, Štatistický úrad Slovenskej republiky 2008. 224 s., fot. príl., CD-rom - príloha. Vydavateľstvo VEDA. ISBN:978-80-224-1028-1. Dostupné online z: https://husav.portaro.eu/documents/36130
Krivý, Vladimír. Výsledky volieb 1929 – 2016 za obce na Slovensku. In: SASD – Slovenský archív sociálnych dát. Dostupné online z: http://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_2010001
Kuštek, Vladimír. Československý svet v Karpatoch 2. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2020. ISBN 9788097345501
Magyarország etnikai térképe - Anyanyelvek 1910 korul (1:200 000). Mapire. Dostupné online z: https://mapire.eu/en/map/magyarorszag_1910-etnikai
Maťková, Jana a Jaroslav Valent. Československo v 30. rokoch. Doma nezamestnanosť, za hranicami Hitler. Denník SME, 28.6.2020. Dostupné online z: https://domov.sme.sk/c/22434691/ceskoslovensko-v-30-rokoch-doma-nezamestnanost-za-hranicami-hitler.html
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Atlas rómskych komunít 2019. Dostupné online z: https://www.minv.sk/?atlas-romskych-komunit-2019
Országos Magyar Kisgazda, Iparos és Munkáspárt. In: Szlovákiai Magyar Adatbank. 30. 4 2004. Dostupné online z: https://adatbank.sk/lexikon/orszagos-magyar-kisgazda-iparos-es-munkaspart/
Osyková, Linda: Sociálni demokrati kontra komunisti pred parlamentnými voľbami v 20. rokoch 20. storočia na Slovensku. In: Forum Historiae, 2010, roč. 4, č. 1. ISSN 1337-6861. Dostupné online z: http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/11520/osykova.pdf
Osyková, Linda. Volebná kampaň ľudovej strany pred parlamentnými voľbami v 20. rokoch 20. storočia. In: Historický časopis, 2010, 58, 2, s. 233-261, Bratislava.
Prokop, Andrew. What is gerrymandering? In: Vox, 14.11.2018. Dostupné online z: https://www.vox.com/2014/8/5/17991938/what-is-gerrymandering
Spoločne za Slovensko. Ako bol Tiso v Pražskej vláde a Tuka v base. Dostupné online z: http://www.spolocnezaslovensko.sk/ako-bol-tiso-v-prazskej-vlade-a-tuka-v-base-1/
Starostovia žiadajú zrušenie VO Záhorie. In: Mesto Malacky, 4.9.2008. Dostupné online z: https://www.malacky.sk/index.php?page=clanok_cely&id=1878
Šír, Vojtěch. Volby 1946 – vítězství KSČ a odsun Němců. In: Fronta.cz, 5. 4. 2010. Dostupné online z: https://www.fronta.cz/dotaz/volby-1946-vitezstvi-ksc-a-odsun-nemcu
Technická univerzita Zvolen. Historická ortofotomapa Slovenska. Dostupné online z: https://mapy.tuzvo.sk/HOFM/
Urban, Dan. Srovnání volebních kampaní KSČ v letech 1925, 1929 a 1935. Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta. Diplomová práce, 2010
Ústav pamäti národa. Osudy slovenských židov. Počty Židov na južnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi po Viedenskej arbitráži na základe sčítania obyvateľov v roku 1938. Dostupné online z: https://www.upn.gov.sk/projekty/pocty-zidov-juzne-slovensko/
