Tento text je inšpirovaný prácou Mancura Olsona a jeho teóriou vzniku štátov v rukách banditov.
V rozprávkach zväčša víťazí dobro nad zlom. V reálnom svete to býva ten najsilnejší.
Krátky výlet do minulosti.
V malých skupinách lovcov-zberačov, sa mierový poriadok zvyčajne vytváral dobrovoľnou dohodou. Každý prispieval svojou troškou ako vedel a za odmenu získal podiel na spoločnom bohatstve. Fungovali na základe tejto "spoločenskej dohody" a bez potreby "formálnych" vodcov.
Avšak s rastom populácie a rozvojom poľnohospodárstva sa začala situácia dramaticky meniť a vznikla potreba nejakej organizovanosti a "vlády". Spoločenská dohoda už nebola možná. Prečo by som mal ja pracovať a tvoriť hodnoty, keď niekto iný by nemusel alebo by oveľa viac bral, ako dával. Prípadne by niekto prišiel a hrubou silou mi všetko zobral.
Bolo treba vytvoriť systém, ktorý by vládol a udržiaval poriadok. Dalo by sa, teda predpokladať, že vláda a poriadok vznikli z ušľachtilých pohnútok a prvé štáty vznikali z vôle ľudu. Pravda je však žiaľ oveľa prekvapivejšia a fascinujúcejšia.
S prebytkami na scénu vstupuje bandita.
Svet bol kedysi plný kočovných banditov, ostrých agresívnych skupín ľudí, ktorí tieto novoznikajúce osady a mestečká plienili. Dedinčanom zvyčajne títo kočovní banditi všetko zobrali a pri troche šťastia to tí nešťastníci aspoň prežili. Bol to krutý svet kde vládlo právo silnejšieho.
Potom, ale prišlo k zmene. Niektorí potulní banditi si povedali, že prežiť celý život na horskom chrbte a s nejasnou budúcnosťou nie je to pravé orechové a rozhodli sa usadiť. Zvyčajne si vybrali nejakú osadu, ktorú ovládli a "zapustili korene". Akékoľvek pokusy o demokratické formy vlády boli, teda zašliapnuté už v samom počiatku.
Keď sa takýto túlavý bandita usadil uvedomil si, že je z dlhodobého hľadiska pre neho lepšie ak namiesto náhodného plienenia začne od ľudí vyberať pravidelné výpalné.
Ľudia takto nestratia motiváciu produkovať. Vedia totiž, že si časť svojho príjmu po zaplatení daní môžu nechať a nebude im všetko len tak zobraté. Tento usadený bandita mal tiež záujem chrániť svojich "daňových poplatníkov" pred inými banditmi a dokonca poskytovať verejné statky, aby zvýšil ich produktivitu a tým aj svoj príjem z daní.
Títo banditi si časom začali dávať vznešené tituly a niekedy dokonca tvrdili, že vládnu z božského práva. Moc odovzdávali svojim potomkom a tým vznikli počiatky mnohých monarchií. Históriu píšu víťazi, a preto nie je zvláštny vznešený opis pôvodu týchto vládnucich dynastií.
Od čias prvých poľnohospodárskych osád až po Francúzsku revolúciu bola teda väčšina ľudstva podriadená týmto usadeným banditom, ich potomkom a "výpalníckej politike".
Je nepopieratelné, že sme v tomto období zaznamenali pôsobivý rozvoj civilizácie. Ako by to ale bolo, keby od počiatku namiesto týchto "monarchií" existovali demokratické zriadenia sa už nikdy nedozvieme.
A teraz trochu filozofie.
Čo je pre prospech všetkých ľudí výhodnejšie? Tvrdá ruka autokrata alebo demokracia, kde každý má nejaký svoj názor a spoločné prieniky sa často hľadajú ťažko.
Banditokracie a tvrdá ruka neobmedzeného vládcu.
Usadený bandita v roli vládcu by ako majiteľ statku, mal mať záujem na udržiavaní a zveľaďovaní svojho "majetku" – teda celej krajiny. Na prvý pohľad sa, teda môže zdať, že takýto vládca bude pre krajinu prospešný. Koniec koncov, chce, aby jeho "majetok" prosperoval. Zabezpečuje verejný poriadok, stavia cesty a domy, čím posúva civilizáciu vpred. Je to nepochybne významný pokrok oproti anarchii.
A bolo by to možno teda aj prospešné, keby spoločným znakom každého takéhoto autokrata nebola chamtivosť.
Jeho hlavná motivácia totiž nie je v skutočnosti blahobyt, a čo najvyššia produktivita poddaných, ale možnosť z nich, čo najviac vyťažiť.
História aj súčasnosť nám ukazuje, že apetít autokratov často presahuje ich osobné potreby. Stačí sa pozrieť na egyptské pyramídy, Versailles či Putinov palác na pobreží Čierneho mora - vládcovia radi míňajú ohromné sumy na svoje vrtochy. Ešte nákladnejšie však boli a žiaľ stále aj sú ich vojenské chúťky.
Sčítané, podčiarknuté sú poddaní autokrata na tom trochu lepšie ako v anarchii, ale stále znášajú ťažké bremeno.
Demokracia a jej "Achillova päta".
Na druhej strane máme demokraciu, systém, kde záujmy vládcov a ovládaných by mali byť viac zosúladené. Vládcom sa totiž za ideálnych podmienok môže stať hocikto, stačí len, aby presvedčil dostatok ľudí a tí mu vo voľbách dali svoj hlas. O tom či to takto ideálne aj funguje by sa dalo dlho polemizovať, ale to je na inú tému.
Najväčší rozdiel demokracie od autokracie je v prerozdeľovaní statkov. Kým autokratický vládca sa snaží maximalizovať svoje zisky, demokraticky zvolený predstaviteľ má motiváciu prerozdeľovať zisky rovnomernejšie najme preto aby si priazeň voličov uchoval a tí mu dali hlas aj v ďalších volbách. Platí, že čím je spoločnosť produktívnejšia a čím viac sa ľuďom rozdáva
(respektíve neberie) tým je ľud spokojnejší.
Podstata demokracie a zároveň aj jej najväčšia slabina je však sloboda. Ľudia majú slobodné právo mať svoj vlastný názor. Je potrebné neustále hľadať riešenia problémov všetkých ľudí, ktorý majú širokú paletu názorov na veci verejné. Kto už raz bol na domovej schôdzy bude vedieť o čom je reč.
Tento neustály “boj“ je veľká príležitosť pre banditu, aby sa znovu v tichosti, ale zároveň s veľkou pompou vplýžil k moci. Jeho nástrojmi sú rozdúchávanie hnevu v spoločnosti, vytváranie pocitu nefunkčnosti štátnych inštitúcií a stavanie sa do pozície spasiteľa.
Novodobí autokrati, po prebratí moci musia prehodnotiť svoju stratégiu a sú prinútený svoje reálne zámery skrývať, ale robia znovu len to, čo im ide najlepšie - berú koľko sa len dá pre seba. Robia to však s jedným obrovským rozdielom. Musia to robiť skryte. Zakrývajú sa falošnou láskou k demokratickým hodnotám, sem tam ľudu podhodia nejakú korisť a dúfajú, že dostanú ich hlas aj v ďalších voľbách.(Druhá možnosť je že svoju moc využijú na premenu demokracie na čistokrvnú autokraciu.)
Mafia za bránami.
Vznikajú tak doslova mafiánske štruktúry v štáte, ktoré ovládnu všetky dôležité štátne inštitúcie, ovládnu hlásne trúby – médiá a svojich protivníkov sofistikovane potláčajú. Tvrdo, ale najme tak, aby ľud nič nevidel prípadne im tlieskal. Dnes je to ľahšie ako kedykoľvek predtým.
Riadenie spoločnosti sa tak znova dostáva do rúk úzkej skupiny ludí, ktorí profitujú na úkor ostatných. Robia to skryte, manipulovaním verejnej mienky a ovládnutím súdov, polície a médií.
A tak sme, kde sme. Toto platí pre veľkú časť demokracií celého sveta a u nás na Slovensku určite.
Plamienkom nádeje sú niektoré štáty, ktoré dokázali vytvoriť takmer dokonalú formu demokracie. Fínsko, Švédsko, Nórsko napríklad, sú prosperujúce demokracie, kde sa sem tam určite nejaká korupcia objaví, ale pevné demokratické základy nedovolia autokratom ovládnuť celý štát.
Demokracia má svoje silné stránky, ale aj svoje slabiny, na ktoré novodobí banditi intenzívne útočia.
Ako skončí tento príbeh a kto bude nakoniec ten silnejší ukáže až budúcnosť.
