Rád by som zacitoval z knižky od pána Pavla Dvořáka, Stopy dávnej minulosti. V piatej časti, v kapitole o Banskej Štiavnici sa autor zmienuje o Otovi Frizinskom, kronikárovi a biskupovi, ktorý opísal ludí žijúcich na území dnešného Slovenska v roku 1147.
Akoby sa nič nezmenilo a opis takmer dokonale funguje aj o skoro 900 rokov neskôr.
…. v diele Činy cisára Fridricha I. napísal kronikár a biskup Oto Frizinský toto:
„Spominaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skor azda obdivovat Božiu trpezlivost, ktorá, ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám dala takú krásnu krajinu. Jednotlivý velmoži, nosiac so sebou stolice, schádzajú sa na kráľovský dvor a nezanedbávajú rokovania o štátnych záležitostiach. Natoľko sú podriadení panovníkovi, že ani jeden sa neodváži rozhnevať ho otvoreným odvrávaním, ale ani tajným pošuškávaním rušiť ho, čo je proti jeho vôli. Je pravidlom, že v spomínanom kráľovstve, rozdelenom na sedemdesiat i viacej žúp, s plnou spravodlivosťou kráľovskej pokladnici patria dve časti príjmov, tretia zostáva županovi a nik sa neodváži raziť peniaze a vyberať mýta okrem panovníka. Ak niekto zo županov alebo velmožov urazí panovníka v malej veci, alebo by bol aj z toho nespravodlivo obžalovaný, ktorýkoľvek žalárny vojak, poslaný dvorom, takého zatkne, zbaví ho sprievodu, sputná okovami a predvedie k rozličným druhom mučiacich nástrojov. Nijaké vysvetlenie nevyžadujú od panovníka druhovia odžalovaného, ako je u nás zvykom, obžalovaný nemá možnosť brániť sa, ale pre všetkých sa vôľa panovníka pokladá za rozhodnutie záväzné.“
Ďaleko sme sa odvtedy neposunuli.
