Kto nepozeral starú Disneyho klasiku, Zvonár u Matky Božej, prišiel o veľa. A to vážne, kvalitnejší kúsok som vskutku nevidel. A viete, ktorú repliku mám najradšej? Keď sudca (to je ten pán na titulnej fotke), ktorý v celom dejstve hľadá bezbožnú cigánku, povie; „Nájdem ju – nájdem ju, aj keby som mal vypáliť celý Paríž!“. Tých replík o Paríži v plameňoch je ináč dosť veľa, táto sa mi však zapáčila najviac.
Ale, pochopiteľne, nejdeme sa predsa rozprávať o detskej rozprávke. Aj keď na môj vkus má neskutočne veľa prepojení na súčasnú spoločnosť. A tie podobizne by sme dokázali nájsť v nejednej situácii. A to ešte raz – porovnávame, prosím pekne, dejstvo v ranom novoveku a 21. storočí.
Predsa sa však vrátim k tomu Parížu v plameňoch – z histórie vieme, že na to, aby sa toto šikovné mesto dostalo do plameňov, nie je úplne málo spôsobov. Veď na konci dňa, ak to neboli ľavičiari okolo Robespierra, tak to boli Nemci, ktorí prišli na pár hodín odhodiť hlavné mesto Francúzska do vzduchu. A aby sa ujasnilo, prečo to spomínam, tak v týchto dňoch je Francúzsko opäť raz v plameňoch a tentokrát sú dôvodom protesty. Človek by už mal uznať, že je čosi zlé, keď výsledkom protestov je zrútená historická pamiatka, ktorá prežila svetové vojny. Alebo?
Na to, že Francúzi sú vkuse nespokojní, sme si zvykli. Niečo na ten štýl “furt dačo“. Dnes sa zobudili študenti do rána s tým, že nie sú spokojní s nedostatkom učiteľov na školách. Skrátka, ďalšia boliestka, ktorá je, áno, relevantná. A ono samo o sebe by to nebolo problém...keby sa zo ŠTUDENTSKÝCH PROTESTOV nestali celonárodné, tento raz “proti zdražovaniu“. Je to maslo až tak drahé?
A opäť raz – celé by to bolo v pohode, ak by následkom neboli rozbité, zničené a roztrieštené ulice, vybrakované obchody a absolútna anarchia, ktorej výsledkom je cez 1200 zadržaných protestujúcich, 150 zranených policajtov a krajina, rozvrátená od základov. Aha, ešte som zabudol na zrútenú budovu starej radnice, ktorá, pripomínam, prežila dve svetové vojny.
A teda sa nám vynára jedna hlavná otázka: čo ďalej? Čo ďalej s tými, ktorých akási antisystémová rétorika dohnala krajinu k morálnemu kolapsu? Čo ďalej s tými, ktorých nemožno uspokojiť – nikdy, ani keď im modré z neba donesiete.
Nakoniec to teda nebola jedna otázka, ale rovno 3. A dnes sa pozrieme na ne. Nie ako na samostatne stojace otázky, ale ako jeden celok. Čo ďalej?
Keď sa pozriete bližšie na protesty, vidíte zvyčajne dva typy ľudí: mladých a mladých. Mladých Francúzov a...mladých...všeobecne mladých, ktorí v krajine žijú. Každý z nich má zakryté tváre. Ináč by ma aj celkom zaujímalo, prečo sa novodobí protestujúci zahaľujú do šatiek - veď predsa len, stojíte si za svojím vypaľovaním ulíc, či? Nebojíte sa snáď pocitu prenesenej hanby?
A potom tam uvidíte palestínsku vlajku – na ktorej nie je nič zlé, ale súvislosť? Lebo je to možno mojimi dioptriami, ale ja reálne nevidím súvislosť medzi študentským protestom za férové školstvo, potom protestom za lacné potraviny a palestínskou vlajkou. Rozumiem, aj tí ľudia z Blízkeho Východu sa majú zle pri drahých potravinách v krajine, ale to by potom mali viať vlajky všetkých krajín, ktorých národnostné menšiny žijú vo Francúzsku, nie? A potom samozrejme, aj tí s vlajkami majú ksichty zakryté arafatkami. Lebo, ako vždy, sa NEHANBIA ZA SVOJE ČINY.
A ináč, zaujímavosť: vedeli ste, že na konferencii Francúzska a Saudskej Arábie uznalo Francúzsko Palestínu ako oficiálny štát? Takzvané dvojštátne riešenie. A hľa, dnes tu v mene Palestínskych vlajok vybrakovali zakrytí protestujúci obchody a Paríž je v plameňoch. Ako z filmu.
https://www.teraz.sk/zahranicie/francuzsko-uznalo-palestinsky-stat/908004-clanok.html
Ale to dôležitejšie je v tomto asi skôr princíp protestu ako takého: aký má význam rozbíjať ulice a ničiť pamiatky? Ako vážne sa pýtam, lebo nerozumiem, ako nám pomôžu spôsoby, pripísateľné teroristom, dosiahnuť to, čo chceme. A ako – áno – z historickej skúsenosti tieto praktiky dosiahli svoj cieľ, ale vedľajším produktom boli unesené lietadlá, zbombardované mestá a intergalaktická hanba, viď. Muammar Kaddáfi. O čo sme potom lepší a iní, ako tí, kvôli ktorým vznikli medzinárodné organizácie s cieľom udržiavať mier? Lebo blokovaním dverí pri bežnej spoločenskej diskusii, ale aj bombardovaním ulíc možno dosiahneme akúsi métu, ale stojí to za to? Neukázala nám minulosť spôsoby, že sa to dá aj inak?
A trošku ironicky – stálo to za to, tomu Francúzsku? Politika korektnej komunikácie? Lebo Vám aktuálne skáču obyvatelia po hlave a premiér s prezidentom vypisujú statusy, prosiace o súdržnosť s republikou. Toľko k tomu, čo sa týka „absolútnej tolerancie“ radikalizujúceho sa obyvateľstva. A keďže to znie trochu paradoxne – absolútna tolerancia je vtedy možná, ak to, čo tolerujete, neprekračuje hranice zdravého rozumu. Pod zdravým rozumom cháp, že nevypaľuješ ulice a neterorizuješ ľud plameňmi v strede námestia za bieleho dňa. A keďže nemáme veľmi vypočítané, na akú dlhú dobu budú protesty vyzerať ako pirátske plienenia miest, je úsudkom, opäť raz, zdravého rozumu, že by ste zakročili prísnejšou politikou a opatreniami. To si už ale Francúzi po týchto dňoch asi uvedomili :)
Na záver dovoľte dve myšlienky, ktoré vychádzajú zo súčasného kontextu. Tá prvá je, že keby sme dbali viac na výchovu mládeže, dnes by sa sa menšina mladých nemusela hanbiť za, pri všetkej úcte, malomeštiackych teroristov, ktorí rozbíjajú výklady obchodov a bezškrupulózne plienia mesto. No a tá druhá je, že nie vždy sú trendy to, čo by sme mali nasledovať. Lebo to vo všeobecnosti nekončí vždy dobre. A to platí aj pre študentov a aj tých, ktorí si lárom-fárom uznajú vzniky nových štátnych zriadení. Podobnosť je, samozrejme, čisto náhodná.
Majte sa pekne.
