...Rozoberali sme naše každodenné problémy, ktoré sme pokladali za veľmi dôležité. Naše debaty sa točili okolo chlapcov, oblečenia, make-upu, ohovárania, sem-tam padlo aj niečo o škole. Išlo o typické dievčenské problémy. Bola som vo veku, keď som si myslela, že môžem len získať a nemám čo stratiť. Všetko bolo dokonalé. Stredoškolské úlety, prvé lásky, slzy... Ľudia, ktorí sedeli okolo nás riešili niečo úplne iné. Vybavovali telefonáty, zaoberali sa pracovnými problémami, vysokoškoláci hekticky ťukali do lap-topov svoje diplomové práce. Všetkých som ich nenávidela a hnusili sa mi.
Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Sedela som v tej istej kaviarni, ale niečo bolo iné. Nepila som colu, pila som kávu, bola som sama a nápadne som sa podobala na ľudí, ktorých som pred tým odsudzovala a nechcela som byť ako oni. Taká nudná, všedná, s každodennými problémami. Zrazu som si uvedomila, že už nie som to bláznivé dievča sediace pri cole. Bola som niekto iný. Ale kto? Bola som dospelá. Opäť som zatúžila byť tým dievčaťom, ktoré sa staralo iba o chlapcov, večierky a zábavu. Ale na druhej strane bola som na seba hrdá, pretože som si uvedomila, že život je aj o niečom inom. O láske, šťastí, zdraví, o stálej neistote, ktorá nás všade obklopuje a o budúcnosti. O budúcnosti? Áno o budúcnosti. Doštudovať, vydať sa, mať deti, pracovať? Je to to, čo naozaj chcem? Ten šedý priemer? Byť ako ľudia v kaviarni? Neviem, ale viem len jedno. Viem to, že môj život bude zajtra vyzerať tak, ako som sa správala dnes...A kto vie? Možno do tej kaviarne neprestanem chodiť nikdy a práve v nej si budem všímať ako sa mením ja a spolu so mnou aj celý svet...
