Tichý podvečer. Na benzínku zabočí kamión s čilskou ešpézetkou. Na ťahači má napísané "Santiago - Punta Arenas". Po márnom dvojhodinovom stopovaní uprostred pampy v severnej Patagónii sa s malou dušičkou slušne opýtam šoféra, či by ma mohol vziať "un poco al sur". Pritaká.
Vďaka Bohu.
Pri jednoduchej večeri priamo v kabíne mi porozpráva príbeh svojej ženy. Nedokázala sa spamätať zo smrti ich syna. Nepomáhala jej viera, dovolenka, ani prítomnosť blízkych. Psychológ jej poradil, aby sa išla starať o nevyliečiteľne chorých, vlastne umierajúcich ľudí. Robí to dodnes.
Pedro je jednoduchý, ale dobrý chlap. Po zvyšok noci v nekonečnej veternej pustatine mi rozpráva príbehy o stopároch, ktorých za tie roky vzal a ako sa mu protiví šoférovať cez Argentínu. Juh Čile je totiž hornatá pacifická divočina. Postaviť cestu do Punta Arenas by bolo takmer tak šialené a surreálne ako postaviť gigantické múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach. Jeho obvyklá štreka teda vedie obrovskou okľukou popri Atlantiku, kde argentínska vláda nezabudla cesty vydláždiť. Vraví, že Argentínčania sú cancheros - nafúkanci, ale hovädzie vraj vedia robiť ako nik.
Môj šofér v šírej pampe
"Tráva je tu hustá a vysoká sťa v intraviláne. I tieto kampy sú opustené a ako vymreté. ... Nájde sa dosť miest i holých a či oholených. Vietor na týchto vyšších miestach pilnejšie vymetá, čistí a odnáša i prsť, hádžuc ju do údolia a zákutí. Ani cesta nie je už najlepšia."
Patagónski gaučovia.
Neskoré raňajky si dávame v ľudoprázdnom motoreste s oltárom Gauchita Gila - svätého všetkých zlodejov, na ktorom leží obetovaná cigareta a pohár červeného. Objednávame si hovädzí stejk s vajcom a domácim chlebom, tak ako sa na správnych gaučov patrí. V rohu miestnosti stojí archaická drevená chladnička na naftový pohon.
Každá medza, každá zákruta, každá črieda lám sa nás snaží prebudiť z pampovej letargie. Nepomáha. Ani stokrát obohraté Pedrove pesničky o tom, „ako ťa budem večne milovať" či „Ježiš je pán". Fajčíme jednu od druhej aby sme zahnali clivotu. Počítame kilometre k čílskej hranici. Je tu otupno. Kukučín bol však inej mienky.
"Cesta nás vedie krajom dosť zaujímavým. Kedysi tu boli nepreniknuteľné hory a bahniská. Bydlisko Indiánov a skrýša divých zverov. Teraz tu máme polia takmer holé, ako kde inde v okolí miest. Hory vyhoreli, vlastne ich vypálili a čosi iste i vyrúbali. Indiáni vymreli, alebo vyhynuli. Niečo sa ich, nebodaj, i vykynožilo: možno áno, možno nie, ak áno, tak neostane len ľutovať, že sa to stalo. Divé zvery sa vykynožili tiež, vyhynuli a i zutekali do bezpečnejších miest. ..Vrchy poodstúpili na stranu, tie čo väčšie; ostal iba drobizg, ktorý ich nemohol dohoniť a musel tu zaostať. No ten už neprekážal výhľadu, takže sa obzor rozšíril. Pampa sa otvorila široko, zvlnená tým drobizgom, ktorý nedorástol ešte: všetko šuté kopce a medzi nimi nehlboké doliny a údolia, ako ich v Patagónii zovieme, kaňadúny.Tu sa i počína vlastne to pravé bohatstvo: veľkolepé kampy, rozsiahle pastviny. Na nich sa ľažú, rastú a tyjú kŕdle oviec, stáda rohatého statku a koní."
Oltár Gauchita Gila na kraji cesty
Pedro ma po 24 hodinovej a takmer 2000 kilometrovej jazde vyhodí na predmestí Punta Arenas, najjužnejšieho čílskeho mesta. Takmer ma odfúkne. Je desať hodín večer. Ako skromný pútnik sa dotrmácam na čerpaciu stanicu a natlačím do seba syrovú empanadu, študujúc miestne noviny. Tie sa len hemžia chorvátskymi menami. Juhoši sem prišli s vidinou lepšieho života a naozaj, nesmierne zbohatli na chove hovädzieho dobytka, ktorý rýchlo tučnie na tunajšej tráve. Každá poriadna miestna inštitúcia má v názve slová "Umag" alebo "Croacia". Googlemaps neúprosne ukazuje, že na juh cesta nemožná. Prišiel som na koniec sveta. Brat mi dohovára, aby som to ešte dotiahol na Tierra del Fuego, vraj sa na to budú dobre baliť dievky - to bolo vtedy, keď som stopoval z Kolumbie do Ohňovej zeme... Na mape je to asi centimeter, v skutočnosti skoro 500 kilometrov stopom, čo mi teda nie je po vôli. Ushuaia je určite alucinante, nemám však nadbytočné pesos a tiež nemám chuť tráviť čas v mestečku plnom nemeckým karavanistov, ktorí zhrabnú dôchodok a vydajú sa na púť z Aljašky až sem.
Stan rozložím v poli za nejakým skladom, vietor trocha ustal.
Ulica v Punta Arenas
"Nech sa nám to stane v staré dobré časy, neviem veru, či by nebol celú cestu povesil na klinec, držiac sa starej dobrej rady: „Z cesty sa nehodno vracať…“ No dnes sme iní. Striasli sme sa starých predsudkov a povier; sme čosi viac skeptickí a máme menej nárokov. Nemusí byť všetok zdar a prospech zabezpečený. A potom i šťastiu daj príležitosti, nech môže a má ako zakročiť, ak by sa mu zráčilo."
Kraj za Punta Arenas
Som 50 kilometrov na sever od Arenas. Po dunivom vetri a horizontálnom daždi sa mi otvára pohľad na holé briežky v dunivom zálive, ktorý pripomína Škótsku vysočinu.
Stopujem, ide to pomaly, ale napredujem. Šťastie skutočne zakročí a zastaví mi nákladiak so šoférom, ktorý pôsobí ako neduživý študent filozofie. A nemýlim sa úplne. Pri šialenej 70 kilometrovej rýchlosti otvorí debatu o novodobej výuke v školstve, čílsko - argentínskych hospodárskych vzťahoch a kríze rodinných hodnôt. Ďalší skrytý intelektuál s bystrým úsudkom a zvedavosťou, ktorý sa akoby minul povolaním. Južná Amerika je ich plná. Pestujú zemiaky, čistia lodné paluby či šoférujú autobusy. Nemajú však inej šance - bežné univerzitné štúdium tu stojí ako honosná svatba v Londýne a ľudia si berú 30 ročné hypotéky, aby zabezpečili svojim deťom dobrú budúcnosť.
"Nuž ale čo neurobíš, abys' vyplnil túžbu, čo ťa trápi a poďká: že treba premeny, a to sa už vie, zábavy. Vieme, že život jednotvárny a bez vyrušenia sa prije: nemáš miesta, kým ho neprerušíš. A život v meste ľuďom-dedinčanom stane sa neznesiteľným. Prv alebo pozdejšie nadíde ich neodolateľná túžba za svojimi obyčajami: pokochať sa trochu v božej prírode, vidieť pred sebou nivy a role, lesy a dúbravy, kvietie a trávu, stromy a chrastie, statok a hydinu, ba i tie ošípané, a čo sú i nie najčistejšie. To je vrodené: užiť, keď už nie čo iného, aspoň voľného výhľadu, čo ti nezahradia domy a komíny."
NP Torres del Paine
O dva dni neskôr šlapem cez Národný park Torres del Paine. Ticho padá mokrý sneh, les vyzerá ako z vianočného kalendáru, z ktorého si každý deň môžete vybrať jednu čokoládku. Vietor je miestami tak silný, že človeka odhadzuje na stranu a z jazier zdvíha vodu až k nebesiam. Občas zacítim zvierací moč, som v pumom teritóriu. Nič z toho mi nevadí. Musím sa hýbať. Chôdza je našou podstatou, čistí myseľ a rozcvičuje zhýčkané telo. Ticho sa radujúc si spokojne nadhodím ruksak a v premočených bagandžiach kráčam k ľadovcu.
"Je samota a kamp, ale nájdeš všetkého, čo ti srdce ráči, a dobrých ľudí k tomu."
(V článku boli použité výňatky z diela Martina Kukučína - Prechádzka po Patagónii, voľne prístupného na internetovej stránke zlatyfond.sme.sk - Zlatý fond denníka SME. Digitalizované - B. Kosa a kol. Dané výňatky sú v apostrofoch.)
Puerto Natales
NP Torres del Paine (aj ostatné)
