Včera som si uvedomil, že som strávil dve hodiny písaním a scrollovaním po sociálnych sieťach. Dve hodiny môjho života som venoval tomu, že mi niekto ukazoval, čo mám vidieť. A ja som sa na to díval ako zhypnotizovaný králik.
Sociálne siete nie sú zadarmo. Platíme im tým najcennejším, čo máme – našou pozornosťou. Je to ako obchod so suvenírmi – kupujete si veci, ktoré nepotrebujete, za cenu, ktorú nechcete zaplatiť, ale nakoniec ju zaplatíte.
Len tu neplatíme peniazmi, ale časom. Časom, počas ktorého nám môžu servírovať reklamy, názory a obsah, ktorý hrá na naše emócie. A my to hltáme, lebo scrollovanie je také príjemné, také návykové. Rozhnevaní klikáme, dojatí lajkujeme, nahnevaní komentujeme - a algoritmus sa teší. Čím viac emócií, tým dlhšie zostávame. Však len ešte jeden post, ešte jeden reels, ešte jedno video.
Je to dokonalý obchod – oni nám dajú "zadarmo" priestor a my im za to dáme náš život po minútach. Po hodinách. Po dňoch. Niekde som čítal, že pozornosť je nová ropa. Ja by som povedal, že je to skôr nové zlato – vyťažené priamo z našich životov.
To, čomu venujeme pozornosť, do toho investujeme svoju energiu. A čo dostávame späť? Väčšinou len pocit, že nám niečo uniká. Že nie sme dosť. Že niekto iný žije lepší život.
Jasné, môžeme povedať, že je to naša voľba. Že nikto nás nenúti scrollovať. Lenže tieto platformy sú navrhnuté tak, aby boli návykové. Aby nás udržali čo najdlhšie. Aby nás prinútili vrátiť sa. Znova a znova. Veľa o tom hovoria aj tu: https://www.kanarci.online/
A tak sedíme, scrollujeme a platíme. Platíme svojím časom, svojou energiou, svojou pozornosťou. Platíme tým najcennejším, čo máme.
Nabudúce, keď budem mať nutkanie otvoriť sociálne siete, možno si spomeniem na tento moment uvedomenia. Možno si spomeniem, že čas je jediná mena, ktorú skutočne máme. A možno... možno radšej pôjdem von. Alebo si prečítam knihu. Alebo budem len tak sedieť a pozerať sa von oknom.
Lebo aj to je lepšie než dať svoju pozornosť algoritmom, ktoré sa živia našimi životmi.
