Sedím v čakárni u zubára. Normálne by som pozoroval ostatných pacientov, ich nervózne pohyby a pokusy o nenápadné zisťovanie, či nie som náhodou na rade pred nimi. Ale nie. Scrollujem.
Moja ruka automaticky siaha po mobile ako zombie po mozgoch. Je to reflex, ktorý sa spúšťa pri prvom náznaku nudy. Ani neviem, čo vlastne pozerám – preletím cez tri sociálne siete, pozriem správy (hoci som ich čítal pred piatimi minútami) a zavriem všetky aplikácie. O minútu som zasa tam.
NUDA AKO LUXUSNÝ TOVAR
Pamätám si, ako som kedysi dokázal hodinu ležať na posteli a pozorovať vzory na strope. Alebo som v škole na hodine dejepisu kreslil nekončiacu špirálu, ktorá sa točila ako moje myšlienky. Dnes? Dnes sa neviem nudiť ani päť minút.
Je to ako so spánkom – vraj ani nevieme, ako veľmi zle spíme, lebo sme zabudli, ako sa spí dobre. S nudou je to rovnaké. Zabudli sme, ako sa poriadne nudiť. Tá prázdnota, ktorá nás kedysi nútila vymýšľať si príbehy, kresliť si do zošitov alebo len tak snívať... Kde je?
Samozrejme, môžem svoj mobil vypnúť. Ale ruku na srdce – kto z nás to naozaj urobí? Je to ako povedať alkoholikovi, nech prestane piť, keď má fľašu rumu stále vo vrecku.
DOPAMÍNOVÝ KOLOTOČ
Scrollujem ďalej. Lajkujem fotky ľudí, ktorých som nikdy nestretol. Pozerám videá, ktoré mi nič nedajú. Čítam komentáre pod príspevkami, ktoré ma vlastne vôbec nezaujímajú.
Je to ako mať v hlave malého škriatka, ktorý každých päť sekúnd kričí: "Daj mi niečo nové! Ešte! Ešte!" A my ho kŕmime. Lebo je to ľahšie ako počúvať jeho krik.
Možno by sme sa mali naučiť opäť sa nudiť. Vypínať mobil aspoň na hodinu denne. Pozorovať vzory na strope. Kresliť špirály do zošitov.
Ale nie dnes. Teraz musím skontrolovať, či mi niekto nelajkol tento status o tom, ako veľmi som závislý na mobile.
PS: Ešte stále sedím u zubára. Scrollujem.
