Kedysi to bolo také jednoduché. Stretnete známeho, neviete, o čom sa rozprávať, tak začnete o počasí. "Ale je teplo, čo?" "No strašné, ani sa nedá dýchať." A bolo. Príjemná, nezáväzná konverzácia.
Dnes?
Skúste niekomu povedať, že je na november nejako priveľmi teplo. Okamžite sa dozviete, že buď ste ovca, ktorá podľahla klimatickej hystérii, alebo naopak - cynický popierač, ktorý ignoruje vedecké fakty. A to ste chceli len prehodiť pár slov o tom, že ste sa spotili cestou do obchodu.
Pamätám si, ako som nedávno v kaviarni poznamenal, že takéto teploty v zime som ešte nezažil. Polovica stolíka začala vyťahovať grafy z telefónov a druhá polovica kontrovala historickými údajmi z roku 1934. Ja som pritom chcel len vyplniť ticho a poznamenať, že som si nedal kabát na vešiak.
Je to zvláštne - kedysi bolo počasie tou najbezpečnejšou témou. Dnes je to ako prechádzať sa po mínovom poli. Ten internet nás ničí. Spomeniete, že je sucho? Niekto vám vysvetlí, že také sucho tu bolo vždy. Poviete, že je príliš teplo? Hneď ste aktivista. Poznamenáte, že je chladno? Už ste aj klimaskeptik.
Došlo to tak ďaleko, že keď mi je v lete horúco, radšej poviem, že som zle raňajkoval. Keď prší, tvrdím, že ma len bolí hlava. A keď je nezvyčajne teplo v zime, preventívne sa tvárim, že mám zvýšenú teplotu.
Faktom je, že ani najbežnejšia zdvorilostná konverzácia už nie je bezpečná. Človek by povedal, že aspoň dážď zostane apolitický. Ale nie - aj ten už má svoje tábory. Jedni tvrdia, že ho je primálo, druhí, že presne tak ako má byť. A ja len chcem niekomu povedať, že som zmokol cestou z práce.
Možno by sme mali začať rozprávať o oblakoch. Také pekné biele obláčiky - kto by sa mohol hádať o oblakoch?
Ale nie, radšej nie. Ešte by niekto začal rozoberať chemtrails a to už naozaj nie je téma na piatkové ráno.
Zostáva nám asi len rozprávať o včerajšom obede. Aj keď... radšej nie. Ešte by sa niekto urazil, že som mal mäso...
