Najjednoduchší spôsob ako ho získať je cez agentúru Stantour, ktorá sídli v Kazachstane a poplatok 70 USD previesť na účet v Lotyšsku, hoci to znie až absurdne – funguje to na 100 percent a väčšina cestovateľov, ktorých som stretol, pozvania mala od Stantouru. Je to A4, ktorú Vám pošlú mailom so zoznamom miest, ktoré chcete navštíviť a pri každom je napísané meno hotela, v ktorom „akože“ budete spať. Samozrejme môžete spávať kde chcete ale musíte mať potvrdenia z ubytovacích zariadení pre cudzincov na každú noc. Na niektorých hraničných prechodoch to kontrolujú pri odchode deň po dni. Víza je možné vyzdvihnúť vo Viedni, no ja som to urobil v Bishkeku. Na ambasáde sa tam treba objednať deň dopredu na interview – každý ale dostane rovnaký termín o 9. ráno. Bola to celkom vtipná situácia, keď zamestnankyňa ambasády nám spoza mreží čítala menný zoznam, podľa ktorého pôjdeme dnu po jednom – bolo tam asi 30 ľudí 15 národností a každý si mal pamätať meno po kom pôjde, môj predchodca bol Číňan. Pred ambasádou bola skvelá atmosféra a asi po 1,5 hodine čakania som bol ľahší o ďalších 75 USD.
Do Uzbekistanu som prešiel cez hraničný prechod z Kirgizskom, v mestečku Shamaldy Say, ktorý je určený len pre peších. Bol som tam už ráno o 7.00 , takže som musel čakať do 8.00, pokiaľ sa prechod otvorí. Spoločnosť mi robila Uzbečka Kamola, ktorá žije v Kirgizsku a išla na návštevu k príbuzným do Namanganu. Po hodine, počas ktorej si kirgizskí pohraniční policajti leštili mercedesy, sme sa dostali ku kirgizskej policajnej búdke z dreva – colníci boli milí, poznali Kuzminovú a zablateným poľným chodníkom sme s Kamolou pokračovali uprostred bavlníkových plantáži na uzbeckú hranicu. Tá je mramorová a veľká asi ako bratislavský terminál. Kamola ma upozorňovala na detailné kontroly uzbeckých colníkov ale tie sa našťastie teraz nekonali a colník mi do batoha ani nepozrel a s americkým úsmevom a Ray banami na očiach poprial pekný pobyt. Na Kamalu čakali príbuzní autom a hneď ma pozvali k nim domov, do dediny vzdialenej asi 30 km od mestečka Namangan, vo Ferganskej doline. Rozdiel medzi susedným Kirgizskom bol značný – zahalené ženy v pestro farebných šatách , trhy v každej dedine... milí ľudia
. Ferganská dolina, v ktorej sa zbiehajú hranice Uzbekistanu. Kirgizska a Tadžikistanu je pritom najkonfliktnejšou časťou Uzbekistanu, kde sa občas „niečo“ zomelie. Keďže som potreboval zameniť peniaze, zastavili sme sa na trhu v Namangane, kde stál miestny vekslák s veľkými igelitovými taškami plnými miestnej meny SOM, zviazanými gumičkami po 100 kusoch. Jedno euro je 3500 somov a najvyššia bankovka ma hodnotu 1000 somov. U Kamaliných rodičov, kde som bol vítaným hosťom sa zbehli všetci susedia a dozvedel som sa o Uzbekistane veľmi veľa.... Na večeru sme mali uzbeckú špecialitu plov, čo je ryža zmiešaná so zeleninou, bylinkami, kúskami mäsa – hlavne jahňacieho, kuracieho... a na stole nemohla chýbať ani vodka.
Trochu ma znepokojovalo, že hneď´ na prvú noc nebudem mať potvrdenie z hotela ale riskol som to. Chcel som sa im odvďačiť za pohostinnosť ale vedel som, že peniaze by nevzali, tak aspoň v izbe, kde som spal, som nechal na stole 10 eur. Ráno ma moji hostitelia odviezli na stanicu do Namanganu, kde mi vybavili lacnejší taxík s cenou ako pre domáceho. Zdieľaný taxík je tu jediný spôsob verejnej diaľkovej dopravy. Vodič čaká pokiaľ sa nájdu 4 ľudia. Po 5 hodinách som sa ocitol v 2,5 miliónovom hlavnom meste Uzbekistanu, v Taškente. Vodič ma vyhodil pri metre, pri vstupe do ktorého vás, keď ste cudzinec formálne skontrolujú vojaci. Taškentské metro stojí pár drobných a právom patrí medzi najkrajšie metrá sveta.
Nájsť bývanie bol trochu problém, keďže nie všetky hoteli môžu ubytovať cudzincov, ale na tretí krát som našiel príjemný guest house, pri metre Chorsu, pár minút pešo do starého mesta. Samozrejme som hneď vyrazil na neďaleký bazár a prehliadku mesta.
Amir Timur - najväčšia osobnosť uzbeckých dejín, všetci vám budú o ňom rozprávať
Bazár v Taškente je podľa mňa najkrajším v celej strednej Azii
Nedaleko Bazára Chorsu sa nachádza Kulkedash Medressa a Juma mešita
V Taškente som ostal ešte dva dni, mesto je bezpečné , atmosféra skvelá, Uzbeci sú pre mňa najusmievavejší národ z celej Strednej Azie, dohovoríte sa s nimi skôr rusky ako anglicky a radi vám so všetkým pomôžu.
