Včera som sa neskoro večer vrátila z práce domov. Potešilo ma, že doma sa svietilo. Moji najbližší mi nechali na chodbe svetielko. Aj keď už dávno "spinkali", bolo jasné, že na mňa čakali.
Nedávno som "ziapala" doma po synovi. Skúšala som ho na písomku z vlastivedy. Hovorí: "Glóbus je zmenšený model a má tvar gule". No, to vieme všetci, že je to zmenšený model. Ale čoho? Auta? Domu? A tie vysvetlivky na mape sú nám načo? Toto mu fakt nešlo. Zato veľmi dobre vedel, s koľkými štátmi susedí Slovensko, a aké štáty to sú. Tak možno raz niečo z neho bude.
Tento týždeň doma dolámal hokejku. Stále si strieľa do malej bránky. Tú bránku si dá až na koniec dvora a strieľa si. To som skoro dostala "infarkt": "Mami, prihlásil som sa medzi desať chlapcov, tréner z nich bude vyberať brankára". Môj "infarkt" trval 24 hodín, do ďalšieho tréningu: "Mami, dnes ma tréner zrušil. Nechce ma za brankára. Vraj dobre korčuľujem. A dal som na tréningu gól na bránu cez troch hráčov". Hlavne nech sa učí v tej škole, lebo: "Hokej ho veru neuživí".
Tých nohavíc a tričiek čo sa nanosí naopak. Z trička mu trčia lístočky so znakom zloženia materiálu a pokyny na pranie. Tepláky majú vyťahané kolená a vrecká zásadne vzadu: "Veď to máš mamina jedno, ako to mám oblečené".
Viete, že ten "malý krpec" má pravdu? Podstatné je iné... zážitky, pocity, spomienky..., než tričko oblečené naopak.
