Pred Vianocami som ho stretol ako si spokojne tlačí svoj neodmysliteľný horský bicykel s ktorým chodil úplne všade. Pozdravili sme sa a mrazivý predvianočný december preťal lúč jeho večného úsmevu a všetko bolo ako vždy v najväčšej pohodičke. Keď sme sa rozlúčili ešte som premýšľal, že už čoskoro dáme spolu basketbal, ktorý som sa rozhodol opäť začať pozvoľna hrávať. Basket ktorý sme spolu drvili na Gympli ako násťroční v stovkách zápasov. A ešte som premýšľal aj o tom aký je ten človek príjemne spokojný a vyrovnaný. Nikoho nikdy nepodrazil a vždy pomáhal – a nie, nie je to prvoplánová glorifikácia človeka ktorý náhle opustil naše kruhy. Zajtra idem na ten basket a on tam bude s nami. Bude pri každom koši, pri každom doskoku či prihrávke.
Adamko veľmi ma mrzí že si sa rozhodol takto. Keď sa pomyslím čo sa vlastne skrývalo za tými všetkými úsmevmi je mi o to viac smutno. Aj keď sme neboli najlepší kamoši a posledné roky sme sa stretávali tak tri krát do roka v uličkách nášho malého mestečka, chcem Ti odkázať, zakričať tam hore – drž nám fleka na ihrisku. Bolo mi cťou, kamarát.
