Pri rannom zvonení budíka niekoľko kráť šťavnato zahreším, napokon sa prinútim. Na chvíľu sa zarazím, keď zbadám toho cudzinca v zrkadle, ale predsa, sila vôle je asi jedna z najväčších, prehodím oranžový plážový uterák cez rameno a vyrážam do chodieb.
Najprv odhodlane vyrazím smerom k mólu, chvíľu pri plote pribrzdene rozmýšľam, aký majú kód moje gate, potom vytiahnem kľúč a kartičku od izby kde sa dočítam, že „gate code“ je 9363, vyťukám, gate zabzučí a ja a zamierim na mólo. Moje odhodlanie sa výrazne zmenšilo pri dotyku toho studeného rebríka, po ktorom som mala zliezť do vody. Tak sa radšej vrátim. Pri bazéne som úplne sama, hotelový servis na mňa prekvapene pozerá, práve končia rannú údržbu. Ceduľu s označením „please shower before entering the pool“ sa rozhodnem brať vážne a zamierim k sprche. Taká dobre rozospatá do nej pre istotu strčím najprv len prst na pravej ruke. Ľavú mám ešte podchladenú z rebríka. Tak ma striaslo, až mi dych vyrazilo. Keď si predstavím tú úžasnú vyhriatu posteľ na štvrtom.....prešľapujem asi pol minúty, predsa len dám tomu ešte šancu, strčím ukazovák na ľavej ruke, potom nohu....teda, záchranár by zo mňa nebol. Po niekoľkých násilných otočkách pod prúdom vody skáčem do bazénu....chvíľu lapám po dychu, potom po dne, potom zamierim ku kraju a snažím sa neutopiť a nekričať. Po zrovnaní teplôt sa uložím na hladinu a s postupujúcim časom sa so škodoradostným úsmevom pozerám na nových prišelcov, ktorí majú rovnaký zámer ako ja nepremárniť ani sekundu z pobytu. V duchu rozmýšľam, koľkí tu budeme zajtra v rovnakom čase.....
J.
