vvvvŕŕŕŕŕ.......V..V..VVŔŔŔŔRRRRR.....ŔŔŔ......vr vr vr vrrrrrrr vvvvrrrŔŔŔŔŔ. Už v prvých bodkách som si utiahla pás tak na veľkosť 34. Pri asi piatom Ŕ som silno zvierala teda všeličo, ale hlavne rukami sedadlo. Všade mliečna hmla. Pár metrov sme sa prepadli. Hysterický smiech cestujúcich. ŔŔŔŔŔ.....ŔŔŔŕŕŕ....rrr. Hmla ustúpila, zdesenie z toho, ako sme už nízko nie. Nad zemou to vyzeralo, že si pilot prestal zakrývať oči a zhostil sa konečne svojej úlohy. Položil nás ukážkovo. Nemala som dojem, že upozornenie letušky „bitte bleiben Sie angeschnallt sitzen bis wir unsere endgültige Position erreicht haben" bolo nutné. Nikto sa zo sedadla nehrabal.
Kto vysoko lieta, nízko padá.......ale za ten úžasný relax nad oblakmi, hmlou a uponáhľaným svetom to stojí.
