Ďalší postreh....
Keď vidíš slnečník, z diaľky ho obíď....hlavne keď sa trochu nervózne natriasa a trčí z neho prdel v plavkách a dve nohy.....(keby bolo nôh viac, dá sa to chápať rôzne)...tieto dve boli moje. Všetky otvorené slnečníky boli obsadené a tak som chcela spraviť hrdinský čin a otvoriť si to modrobiele maxičudo sama. Ha ha. Nadvihla som jednu modrú časť a vliezla som pod ňu. Natriasam, ťahám, tlačím, ťahám...nič. Vyleziem spod nej, s mierne napravenou frizúrou, rozhliadnem sa, koľkí sa dobre bavia a proces zopakujem, ale s nadvihnutou bielou časťou. Dostanem sa zase až do fázy ťahám, tlačím, dostávam sa do vyššieho štádia, ťahám, tlačím a pitchujem....len tak pre seba. Keď sa rozhodnem vymotať z toho šialenca a nedá sa to, chytá ma panika. Potom sa mi to konečne podarí.....stojím 10 cm „face to face“ s Holanďanom, ktorý vyzerá ako že práve zdrhol z pirátskej lode.....nemohla som sa vymotať, lebo on sa snažil vmotať ku mne....so zubatým úsmevom a určite účesom hodným nejakej súťaže mrknem na slnečník, nakoniec ho spolu premôžeme a otvoríme. On odkráča, ja si ľahnem pod slnečník, ale stále s nedôverou jedným okom pozerám, kedy sa nado mnou zavrie a zase sa rozhodne ma požuť. Pravdu povediac, okolo seba som sa už radšej neobzerala. Pár rýchlymi šmahmi som sa pokúsila opraviť čo slnečník pokazil na mojej hlave.....nasadila som brýle a skryla som sa za papiere. Ešte teraz prskám, keď si na to spomeniem. Takto zhasína hviezda na plážiJ
Tak neviem, či tie črepy prinášajú šťastie.....
J.
