„Tak mi to vysvetli."
„Ale ja to neviem. My sme sa to práve učili a nerozumiem tomu."
„Tak nad tým znova porozmýšľaj."
(chvíľa, asi dve minúty ticha)
„Už som nad tým porozmýšľala, stále to neviem."
„Viac času tráviš tým, ako mi hovoríš, že tomu nerozumieš namiesto toho, aby si sa poriadne zamyslela. Podľa mňa je riešenie tej úlohy jednoduchšie ako hľadanie výhovorky ako to nejde. Tak šup, lám si hlavu."
(po ďalšej chvíli ticha)
„Tak tomu som nerozumela vôbec."
Štandardný rozhovor s „našou“ malou. Prenesie ma do minulosti....
Tie krokodílie slzy nad matematikou, nad písaním (teda krasopisom, dnes po sebe neprečítam ani ja sama), nad našou slovenskou gramatikou, nad chémiou, neskôr bezradnosť nad fyzikou, ktorá mi mimochodom do dnešného dňa nie je jasná, nad účtovníctvom všetkých možných osôb a organizácií, nad podnikovými financiami a daňami, nad colníctvom a kadejakými analytickými predmetmi, v ktorých sa to hemžilo vzorcami a nejakými veľmi všeobecnými a ešte viac teoretickými a nehmatateľnými premennými.......
Dnes viem, že najlepším učiteľom je čas. To som raz neuvážene povedala Pavlíne a tá mi pri najbližšej príležitosti na otázku prečo sa neučí odpovedala, že čaká na ten deň, keď sa ráno zobudí a bude jej to jasné (moje slová). Tu moje rodičovské schopnosti končia. Zadržiavam smiech a snažím sa tváriť, ako že ma to hnevá. V skutočnosti som hrdá..... viem, že vedomosti sú veľmi dôležité, ale časovanie a odhad situácie je mnoho krát dôležitejší....
