Toto mi chýbalo. Najukecanejší a najnudnejší chlap pod slnkom. Kedysi dávno sme sa raz stretli. Malilililinká nádej, že letí niekam do prdele. Zmizla som aj s boarding passom ako vzduch. V duchu som si premietla všetky zákutia letiska a nič sa mi nezdalo dosť zašité. Keďže pod lampou je najväčšia tma, sadla som si do davu na C-gatoch a tvárila sa ako neviditeľná. Za 10 sekúnd som mala vonku počítač a predstierala som, že zúrivo pracujem.
Mrk na smer príchodu. Ide. Do pite. Zastavil sa v Timberlande. Potom pri Swarovskom. Tajne dúfam, že manželka má nejaký sviatok. Chlape, ešte choď omrknúť voňavky, plííííííz, plííííz. Fuuuuh. Aj, do pite, ide..... .....IDE...... ..............IIIIDEEEE.............. hlava dole .....dopitedopitedopiteaaaaáááááákuakuakuaááááá..... zbadal ma. „Jani?" Kua kuaaaa. Zúfalý výraz premieňam na úsmev číslo 6, lebo žiaden vyšší sa mi nepodaril, pomaly sa neochotne vysúvam spoza monitora, a..... „Jééééj, ahoj, čo tu robíš? (do pite, som ako pravá blondínka)"....... „fakt, cestuješ? A kam? (kua kua....)"....... „(DOOOOOO PITEEEEÉÉÉÉ) Fakt, do Bruselu?" ..... „Čo, kávu? Vieš čo, čakám na veEEEĽĽĽmi dôležitý mail z roboty....." „Čo, prosím, aha, že si to môžem predsa zobrať so sebou? Aha, bože, ha-ha už som ako blondínka...." Zúfalá kamufláž nevyšla.
Sedím na káve, mám vypnutý zvuk, občas vypnem aj obraz, úsmev sa mi zasekol, aspoň sa nemusím snažiť. „Prosím, že by si ma odviezol? A kam prosím ťa, veď letíme, nie?"...... „Čo, aha, jáááj, v Bruseli, ty si berieš auto.....vieš čo, ja fakt neviem, ako sa ide autom do centra, zbytočne by si sa tam zamotal a zdržal, nechcem ťa otravovať....." (ešte sa spýtaj, čo robím večer). Nespýtal sa......asi pochopil. Mám mu vraj poslať sms, keď budem mať čas. Na tú predchádzajúcu čaká už mesiac.
