Pri rokovaniach o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou MUSIA všetci zúčastnení myslieť na to, že Rusko sa útokom na suverénnu krajinu dopustilo porušenia medzinárodného práva a všetkých zásad, na ktoré sa spoliehame, aby sme mohli s dôverou žiť naše každodenné životy.
Hovorí sa, že mier má byť kompromis, že aj Ukrajina MUSÍ byť pripravená na ústupky.
Dajme teraz bokom fakt, že žiadna dohoda s Putinom doteraz neplatila. A nevyznamenali sa ani krajiny, ktoré v roku 1994 sľúbili Ukrajine bezpečnostné záruky, no po ruskej anexii Krymu urobili presne NIČ. Myslime na to, ako ukončenie konfliktu za cenu, že Ukrajina bude dotlačená k odovzdaniu časti územia, ovplyvní istotu v právnych vzťahoch do budúcnosti pre všetkých nás.
Po hrozných skúsenostiach s vojnami a utrpením, ktoré prinášali, sme prijali na medzinárodných fórach myšlienku, že získanie cudzieho územia silou je nezákonné. Keď teraz medzinárodné spoločenstvo v mene mieru dotlačí Ukrajinu k tomu, aby sa výmenou za záruky vzdala časti svojho územia, ktoré Rusko požaduje (mimochodom, v niektorých oblastiach si Rusko nárokuje aj teritóriá, ktoré momentálne pod vojenskou kontrolou nemá; len perlička - sú na nich vybudované obranné línie Ukrajincov), povieme tým, že nadobudnutie cudzieho územia silou je okej. Že hocikto si môže len tak prísť, zaútočiť na susednú krajinu, vraždiť jej obyvateľov, dopúšťať sa násilia, unášať deti a vystavovať ich manipulácii, aby zabudli na svoje rodiny, kultúru a krajinu, a ničiť všetko, čo tá krajina vybudovala. A keď jeho vojská postúpia a nezákonne časť územia ovládnu, v mene mieru sa tento územný zisk legalizuje.
Nielenže je to hrozne nespravodlivé. Ale môže to prevrátiť svetový poriadok, ktorý sme roky budovali, úplne naruby.
Po správnosti by sa medzinárodné spoločenstvo malo spojiť a agresora potrestať. Ak už nie v štruktúrach OSN, ktoré sa v takýchto prípadoch ukazujú byť z logických dôvodov nefunkčné, tak v ad hoc koalíciách. Existujú páky na agresora. Napríklad v podobe naozaj tvrdých sankcií, dôsledného zmrazovania majetku a otvorenia možnosti jeho použitia na vojnové reparácie. Agresor ich musí pocítiť. Áno, môže mať iných silných spojencov. No v takýchto situáciách je dôležité stáť na tej správnej strane. Na strane napadnutej krajiny. Hlavne ak to prezentujeme ako jednu zo základných hodnôt našej západnej civilizácie oproti barbarstvu a právu silnejšieho.
Naopak, ústupky neviedli nikdy nikam. Ani v Mníchove v roku 1938.
Akákoľvek mierová dohoda MUSÍ zároveň obsahovať jasný plán, čo ďalej. Vrátane teoretického použitia sily, ktorou koalícia v dnešnej bezpečnostnej situácii reálne MUSÍ disponovať. Vrátane nasadenia medzinárodnej vojenskej mierovej misie.
Verte mi, že nikto si neželá mier viac ako Ukrajinci. Tí, ktorí bojujú v horúčave, zime, chlade, blate, v zákopoch a s hrozbou smrti v podobe dronov nad hlavou. Aj tí, ktorí sa v ostreľovaných mestách a dedinách pokúšajú zo všetkých síl o ilúziu normálneho života. Deti, ktoré o normálne detstvo prišli. Stretávame ich na našich cestách. Vieme, že chcú len to, aby to celé skončilo.
Aj my NEZLOMNÍ si tiež veľmi, veľmi želáme mier. Pozerať sa deň čo deň do mobilu a čakať správu, že zabili niekoho z našich priateľov. Vidieť, ako im pomedzi prsty uteká život. Vidieť rozdelené rodiny, ľudí bez rúk a nôh, deti s nočnými morami, prežívať s nim nekonečný smútok za ich zabitých rodičov, súrodencov, priateľov, za lásky, ktoré stratili, vidieť pod troskami zrútených budov vyhasínať ľudské životy a unavený pohľad hasiča, ktorý napriek bolesti v duši každé ráno vstane a opäť ide na tie hrozné miesta pomáhať a robiť, čo sa dá... Nikdy v živote som si nemyslela, že budem takto priamo konfrontovaná s týmito situáciami len pár kilometrov od našich hraníc. Ale stalo sa a nechcem nič iné, len aby to už skončilo.
Ale dovtedy budeme podporovať obranu Ukrajincov zo všetkých síl. Pridáte sa?
Nesmieme však dopustiť, aby to skončilo NESPRAVODLIVO a aby ten koniec len otvoril cestu pokračovaniu agresie.
