Sme pár kilometrov od frontovej línie niekde za mestom Kostyantinivka a niekde nad nami sa ozve podozrivý zvuk. Dronistu Ťochu to už nerozhodí. Akurát nás vyzve, aby sme sa presunuli o pár metrov ďalej, pod maskovaciu sieť. Tá pri pohľade zhora splýva s prostredím. Pomáha ukrývať ľudí, vybavenie a autá pred nepriateľskými dronmi, ktoré nesú smrť. Všade, kde sú vojaci, vrátane domčekov v prifrontových dedinách, kde prespávajú a trávia pokojnejšie dni, ak nie sú na rotáciách v zákopoch na „nule“, chránia ich životy maskovacie siete. Kým v teplejších ročných obdobiach sú vhodné zelené a zelenohnedé siete, v zime a snehu sú nenápadnejšie biele.
Maskovacie siete vyrábajú dobrovoľníčky a dobrovoľníci po celej krajine. Napríklad ako je Irina Sidorenko. Stretla som ju v Kramatorsku v roku 2016. Energická žena tam organizovala skupinu dobrovoľníkov, ktorí sa nazývali Včielky, a vyrábali maskovacie siete pre vojakov na Donbase. Vojnu mali celú dobu rovno za rohom – a Irina si to veľmi dobre uvedomovala. Silou mocou sa vtedy okrem pomoci chlapcom na fronte snažila zvrátiť názor svojich spoluobčanov zo západu krajiny, že všetci na východe si želajú Rusko. Neváhala celú noc cestovať autobusom do Kyjeva aj s ukrajinskými zástavami a prázdnymi nábojnicami, pozbieranými na bojiskách východnej Ukrajiny, na ktoré kramatorské Včielky maľovali kvety a žltomodré pruhy a predávali ich ako suveníry, aby utŕžené peniaze poslali vojakom. Považovala za svoju povinnosť povedať obyvateľom hlavného mesta, že oni v Kramatorsku sú Ukrajina a že robia všetko, čo je v ich silách, aby to tak zostalo.
Dnes je situácia iná. „Na začiatku som sa držala lepšie. O vojne som už za tých osem rokov ruskej agresie na východe Ukrajiny vedela svoje. No postupne vychádzali najavo hrozné veci, ktoré ruskí vojaci robili Ukrajincom na okupovaných územiach. Surový ruský útok na kramatorskú železničnú stanicu bol obrovskou tragédiou. Dostávam stále viac správ o tom, že niekto z mojich príbuzných, priateľov a známych zahynul. Na fronte zomierajú deti a vnuci mojich kamarátov,“ hovorí Irina so slzami v očiach. Ruštinu už nepoužíva. Chce rozprávať len ukrajinsky. Nie jazykom agresora a vraha.
Lenže nebola by to ona, ak by dovolila smútku ovládnuť jej dušu. O chvíľu si utrie slzy a opäť sa usmieva. Poznamená niečo povzbudzujúce, pre ostatných a trochu aj pre seba. Verí v šťastnejšiu budúcnosť, verí vo víťazstvo.
Tu jej môžete poslať pár eur, aby mohla pokračovať vo výrobe maskovacích sietí:
https://donio.sk/maskovacie-siete
V apríli 2022 opustila s mužom Vladimirom a vnučkou Darou rodný Kramatorsk. „Uvedomila som si, že falošné hrdinstvo nemá žiadny význam. Ak by sme zostali a niečo sa nám stalo, aj tak by sme nikomu nepomohli.“ Zbalili to najnutnejšie – v prvom rade, samozrejme, materiál na maskovacie siete – a napchali sa do auta. Na ceste boli tri dni. „Nevedeli sme, kam ideme,“ pokračuje Irina. „V mestách a dedinách ponúkali odídencom nocľah a jedlo. Neviem, ako sme dorazili sem, do Kutsivky.“ Je to malá dedina s blatiskými cestami v Čerkaskej oblasti. Do školy chodí len pár detí. Preto starosta časť veľkej školskej budovy premenil na ubytovanie pre odídencov. Irina s rodinou zostala najprv na noc. A už neodišli.
Hádajte, čo ráno urobila Irina ako prvé? Išla za riaditeľom školy s otázkou, či nemá voľný priestor, kde by postavila rám a viazala maskovacie siete. Dal jej k dispozícii nepoužívanú triedu. Okamžite tam natiahla svoje rámy a povrázky. Cez facebook zháňala od známych vhodný materiál. S manželom Vladimírom prácu neprerušili ani na deň. Hotové sieťky posielajú vojakom väčšinou poštou – aj keď to znamená cestovať tridsať kilometrov autobusom na najbližšiu poštu.
Potom si Sidorenkovci prenajali v Kutsivke domček. Tradičný ukrajinský vidiecky dom, vybielený vápnom, s okennými rámami natretými namodro. Jeho staručká majiteľka zomrela pred tromi rokmi a odvtedy bol neobývaný. Nie je tu vodovod a má len latrínu na dvore. Irina ukazuje plastovú nádrž s kohútikmi, ktorú si namontovali do kuchyne na umývanie rúk. Umývanie tela je komplikovanejšie – Irina spomína na prvé leto, keď sa nasťahovali a Vladimir jej na záhrade vyrobil solárnu sprchu. Po týždňoch provizória v škole sa vtedy prvýkrát normálne osprchovala.
„Ľudia nás tu privítali veľmi pekne,“ pokračuje Irina. Aj preto si Kutsivku zamilovala. Páčili sa jej kvitnúce stromy, zakrátko poznala mená všetkých kráv a býčkov, pasúcich sa na hospodárstvach okolo. Hoci je domček malý, na bývanie si Sidorenkovci vyčlenili iba jednu z dvoch izieb. V tej druhej uskladňujú materiál a vyrábajú sieťky. Irina s Darou ukazujú, ako naťahujú povrazy a ako na ne priväzujú prúžky látky, ktoré im predtým pripravil Vladimir. Kedysi používali každý dostupný materiál, posteľné plachty, čokoľvek. Dnes sú vhodné materiály dostupnejšie, sú menej horľavé, dobre držia tvar, nenasiaknu vodu a vyrábajú ich s maskovacou potlačou. Lenže ak práve nemajú peniaze na ich nákup - ako je to aj práve teraz - opäť strihajú posteľné plachty a obliečky. Nezastavia ich ani výpadky elektriny, vtedy pracujú s čelovkami. Irinine siete sú medzi vojakmi žiadané. Posielajú jej fotografie na tému: nájdi svoju maskovaciu sieť. „Niekedy mám naozaj problém ju v teréne rozoznať,“ smeje sa Irina.
Svoj byt v Kramatorsku dali Sidorenkovci k dispozícii armáde. „Je to fajn, naši chlapci polievajú kvety, starajú sa o všetko a občas nám pošlú fotky, čo je nové,“ usmieva sa Irina a ponúka do čaju domáci med, ktorý dostala od susedov. Opäť nejde elektrina. Kým ide, čaj si vždy navaria dopredu do termosky a po zvyšok dňa fungujú na power bankách.
„Myš!“ zakričí zrazu Dara. Zvieratko prebehne po posteli, odtiaľ na záves, okenný rám, druhým závesom dole a zmizne niekde v rohu. Strieborná mačka zatiaľ pohodlne vylihuje na stoličke. „Mačka z mesta. Myši nechytá. Bojí sa ich a uteká pred nimi,“ podotkne Irina. Drží sa, hoci kvôli situácii v jej krajine jej občas vyhŕknu z očí slzy. No rýchlo ich zaženie svojím neporaziteľným optimizmom. Veď má prácu, ktorú treba urobiť. Pre vojakov, brániacich Ukrajinu.
Dara vyrába aj bižutériu. Náhrdelníky, náramky a náušnice z korálok, k tomu srdiečka v ukrajinských farbách a brošničky pre deti z hliny. Prázdne nábojnice, ktoré jej sem posielajú vojaci výmenou za maskovacie siete, dekoruje plastickými hlinenými kvetmi a dopĺňa ich o krúžky na kľúče. Výťažok z predaja ide na podporu vojakom. Kúpiť si ich môžete aj na Slovensku cez občianske združenie Berkat.
Režim dňa je pevne daný. Irina s Vladimirom sú dôchodcovia. Takže sa výroba sieti stala pre nich prakticky zamestnaním. Vyrábajú siete rozličných veľkostí, od menších na mínomet až po také, ktoré sa naťahujú nad celým dvorom. Čas a námahu Irina a Vladimir obetujú ochotne. Materiál na siete však musia kupovať. Dôchodky sú však v Ukrajine nízke a sami to nezvládnu. Jeden meter štvorcový siete vychádza približne na jedno euro. Preto im chceme pomôcť. Na Doniu pre nich zbierame peniaze na nákup materiálu na maskovacie siete. Každé euro sa počíta. Každé euro robí obrancov Ukrajiny neviditeľnými. Prispieť možete tu:
https://donio.sk/maskovacie-siete
Ďakujeme!
