Občas sa to proste stane,
Rozídu sa tie dve dlane,
Ktoré chceli spolu navždy byť,
Jedna v druhej žiť.
Počúvali zvyšok tela,
Každá časť čosi iné chcela.
Srdce duša išlo s dlaňou v jedno,
So zvyškom to vidím biedno.
V tej hlave veľa myšlienok,
Milión pravidiel a podmienok.
Láska ide do spomienok.
Jedna cez druhú kričia,
Ani netušia ako dušu ničia.
Ona dávno vie, čo chce,
Vie, čo súdené je,
Dúfa, že rozum vie.
Spolieha sa.
Srdce duša už výsledok tuší,
I keď vie pre koho buší.
No nepôjde to,
Prečo? Len druhá dlaň vie to.
Vzdala to. Odvial vietor.
Telo túžbou horí,
Srdce bolesť bolí,
Že nemôže držať sa dlaň v dlani,
Ako tomu bolo ešte vlani.
Mohla byť z dlane dlaň pani.
Mohli sa držať dlaň v dlani,
Ruka v ruke navždy spolu,
V zlom, v dobrom, hore či dolu.
Teraz každá sama bude,
Strácajú sa vo svojom osude.
Keď raz chcete s niekým byť,
Tak buďte,
Ak nie, tak sami blúďte.
O lásku treba bojovať,
Ak nie, tak smútok Vám navždy bude panovať.
Bez tej pravej lásky nie len dlaň smutná bude,
Ale celý človek, tak to bude,
Srdce už nie teplé, ale navždy v stude...
Len láska ju zachráni,
Keď znova bude dlaň v dlani.
Telo s telom, Duša s dušou v jedno,
Srdcia šťastné,
Fakt to nie je jedno!
