Ako zvyčajne, na nič svetoborné sme neprišli. Kolotoč sa vrtí stále dokola, čo dávame sa nám vracia, ani netušíme ako. Možno som ich opäť len trochu bližšie spoznala. Smútok má rád Samotu, ale Samota prijme Smútok podľa toho, koho navštívi ona sama. Ale tiež ho má rada, vie, že ju istým spôsobom napĺňa. Povedali mi, že si navzájom nikdy neklamú, ale ja im to neverím. Opäť raz jedna vec, ktorá zostáva visieť ‘vo vzduchu‘, pozerá sa na nás, my na ňu hodíme len jedno oko a tým to končí. Končí, čo ani nezačalo, lebo to je stále. A keď niečo skrátka je, nemá to počiatok, ani koniec. Čiže to nekončí, len sa tomu nevenuje pozornosť. Ale to je už jedno...
Anyway, Samota sa veľmi nekamoší so Zúfalstvom, ale musí ho tolerovať, lebo je to sused Smútku. A viete aké vedia byť susedské vzťahy dôležité...
Hnev a Závisť sme nerozoberali až do kosti, (k čomu by to aj bolo...?) lebo Smútok už musel ísť. Letel za niekým iným a Samota, tá sa chcela zdržať, tak som jej povedala nech zostane. Neverili by ste, ako sa zmenila, keď bola sama. Nebola už taká smutná.






