aleje, oázy zelene nielen na Liptove, ... bohužiaľ, strom jeho života ochorel, ale bojoval, a zdalo sa, že úspešne, tri roky, aj za pomoci profesionálneho prístupu martinskej nemocnice. Potom však prišla „motorová píla“ arogancie, hrubej nevedomosti, diletantstva, nezáujmu v zariadení, ktoré sa pýši názvom „okresná nemocnica“... a strom jeho života je nenávratne preč. Jeho korene sú však hlboko v srdciach tých, čo ho mali radi, a hlboko a pevne vpletené do siete koreňov veľkej rodiny stromov, ktoré zasadil.
Tento príbeh chcel napísať sám, názov už mal, „Príbeh zúfalého pacienta“, avšak už nestihol, nevládal. Sľúbila som mu, že to urobím ja. Ako memento, a aj za tých, ktorí už nevládzu stav v našom zdravotníctve nielen prežívať, ale ani pomenovať. Ako posledný blog Rudolfa Pada in memoriam.
Začalo sa to nevinne, niekedy vo februári, slabým zápalom pľúc. Nekončiace horúčky, kašeľ, žiadosti o presun do Hágov, biele „okresné“ plášte: „načo, to je len slabý zápal, to do Hágov nepatrí“. Po dvoch týždňoch v nemocnici, asi tak 3-4 druhoch antibiotík, a negat PCR testoch na covid, sa odrazu objavil pozitívny test /sms dodnes nikto nevidel/. Odkiaľ asi prišiel covidko k pacientovi, ktorý ležal dva týždne na oddelení? Panika, covid oddelenie, liečba, označená protokolom so záhadnými 4 písmenami. Protokoly, to je to všemocné, čo sa vždy neosobne automaticky aplikuje na všetkých pacientov. Na všetko máme protokol. Ani o krok nevybočiť, to sa nedá, také sú pravidlá liečby. Po 5 dňoch, čuduj sa svete, prepustenie domov, s A4 pokynov a plnou igelitkou liekov, ktoré v tretej lekárni konečne skompletizujete. Kortikoidy a podobné „dobroty“, 4 druhy antibiotík, samozrejme s množstvom vedľajších účinkov.
Po 5 dňoch doma horúčky 39,5. Hnačka. Kašeľ. Urgent. Znova okresná nemocnica. Tri hodiny čakania, personál náhodne videný pofajčievať vonku na rohu. Vraj je to obvyklý postup. Protokol. Konečne diagnóza, obojstranný zápal pľúc. A konečne „povolenie“ do Hágov. Bohužiaľ neskoro. Po 2 dňoch v Hágoch návrat do okresnej, s clostrídiovou sepsou, toxickým megacolon. Otrava krvi v podstate. Panika, transfúzia. Ako sa to mohlo stať? Vraj to Hágy!!! Nie, Hágy to neboli. To akosi na urgente neprišli včas na to, že pacient má clostrídie. Asi na to nemali protokol. Otázka na lekárku, aký je stav, arogantná odpoveď „buďte rada, že prežil“. Nezabudnem na tie prázdne oči, plné nezáujmu a nevedomosti, a na moju odpoveď, že som biochemička, tak nech sa so mnou rozpráva slušne, z nej vypadlo, že to je „nemocničný bacil“ a stáva sa to. Zabudla dodať, že aj z extrémneho množstva atb, a neskorej diagnostiky. Po 10 dňoch liečby, kedy o. i. človeku so zápalom aj v ústnej dutine, podávali sucháre... prepustenie domov, vo veľmi zlom, oslabenom stave, v podstate ležiaci, nedoliečený pacient. Človek zrelý na prijatie, nie na prepustenie z nemocnice. A strom života človeka padol. Človeka, ktorý v januári ešte športoval, v júni už nebol.
Sú príbehy aj iných ľudí, ktorí čakali tiež tri hodiny na urgente, až skolabovali a bol koniec, ktorí sa vyliečili z covidu, a umreli na „nemocničný bacil“, ktorí čakajú na operácie, ktorí ... len ich rodiny nevládzu o tom hovoriť, ani dávať podnety na „Úrad pre dohľad ...“, na úrad, ktorý vraj chce dokonca zaviesť poplatky za sťažnosti, na úrad, ktorý prešetrí tretinu podaní ročne a z toho cca 80% označí za neopodstatnené... Komu ten úrad vlastne slúži? Z daní občanov! Čo tak skúsiť „utajeného šéfa“, ísť si ľahnúť na nemenované oddelenie ako pacient, a po týždni si urobiť obraz. A možno aj páni z vlády, parlamentu a iných inštitúcií, ktorí sa asi na Slovensku neliečia, by to mohli skúsiť. Alebo vytvoriť platformu, flexibilnú, kde by občan mohol napísať svoje skúsenosti z liečby, z prístupu personálu, z podmienok, prípadne urgentne riešiť problém. Haló, budíček, ministerstvo informatizácie.
Samozrejme, česť výnimkám, buďme objektívni, sú aj lekári a nemocnice, kde ľuďom pomohli.
Kedysi pred pár rokmi sa tu však v našom štátiku hlasno hovorilo o 5000 zbytočných úmrtiach ročne, po pochybeniach lekárov, zapaľovalo sa 5000 sviečok na námestí, potom prišiel vírus, a nastalo obdobie „hrdinov prvých línií“ ... „Magickú“ 5000-cku prikryl „covidový ošiaľ“, bohužiaľ tiež mnohých zbytočných pochybení, zlých rozhodnutí, nepredstaviteľných nátlakov a šikany. Aké číslo by teraz bolo namiesto „magickej“ 5000-cky? 10 000, 15 000? Počíta to niekto?
Ale v podstate áno, sme krajina, „kde sa ľudia neboja umierať“, cieľ splnený.
Lekári chcú dávať výpovede, pri všetkej úcte k tým lekárom, ktorí si vážia pacienta, a všemožne sa snažia mu pomôcť, s úctou k životu a v podmienkach, aké majú, sú aj takí, ktorí tie výpovede mali podať už dávno /ale nie kvôli veku, ale kvôli morálke, „odbornosti“/, a mali byť už dávno nahradení, ak by bolo pravda kým. Chyba systému. Alebo poniektorí radšej nikdy nemali študovať medicínu, a prenechať to tým, ktorí by to robili s láskou, avšak sa na školu nedostali. Ktovie prečo?
Dilema „zúfalého pacienta“: zariskovať, a byť liečený možno neschopným lekárom v okrese, alebo v okrese žiadnym, a byť nútený cestovať inde...ak vás vôbec pustia, lebo treba fungovať „po spáde“... „lebo PROTOKOL“... akosi sa zabudlo na „lebo ŽIVOT“ ...
Na počesť RUDOLFA PADA, predsedu OZ Tatry, environmentálneho aktivistu, bojovníka za spravodlivosť, známeho blogera, ako aj na počesť všetkých tých, ktorí prichádzali za lekármi v nádeji o prinavrátenie zdravia, ale odchádzali v zničenom stave alebo v drevenom kabáte.
https://www.facebook.com/lipa.oz/videos/376919634350832
