Pokuta bola prosím pekne za to, že bločky za pohonné hmoty, vzorne zoradené podľa dátumu a scvaknuté v šanóne, neboli prefotené. Boli tam proste len originály. A to bol problém hoden pokuty. Bločik vraj môže vyblednúť a po rokoch nebude skontrolovateľný. Nuž, toto tvrdenie som nedokázala ani potvrdiť, ani vyvrátiť, pretože som zrejme nebola na tomto svete dosť dlho na to, aby počas môjho pracovného života nejaký bločik vybledol. Všetky boli čitateľné. Zmohla som sa len na návrh, že do 24 hodín všetky bločky prefotím a vyhneme sa tak pokute. Niežeby bola pre nás vtedajšia tisícka likvidačná, no už len vidina pokuty vo mne vyvolávala blbý pocit, že som akýsi podvodník alebo niekto, kto si neplní povinnosti alebo nedodržiava zákony. Pokuta je proste trest a ja som sa ani náhodou necítila ako trestuhodný občan tejto krajiny. Neuspela som.
Keďže to bolo po dvoch mesiacoch prebiehajúcej kontroly a pani daňováčka videla, že máme všetko vzorné, pri káve sa mi zdôverila: „Pani Kiššová, nedá sa. Ja niečo proste musím nájsť, inak nemôžem ukončiť kontrolu. Také máme inštrukcie. Viete, máme plán, koľko musíme za rok vybrať na pokutách a keď ho nenaplníme, máme problém.“ Sklapla som. No blbý pocit ostal. No nie len z pokuty, cez ktorú som sa mala cítiť ako trestuhodný občan, no z prístupu štátnej správy k ľuďom a podnikateľom, ktorí v tejto krajine vytvárajú hodnoty, zodpovedne pristupujú k svojim povinnostiam, platia dane a vytvárajú pracovné miesta. Blbý pocit ostal aj z toho, že existuje presne stanovený plán výberu pokút, a to bez ohľadu na to, koľko existuje reálnych pochybení alebo porušení zákona. Pokutu proste bolo treba vybrať.
Skúseností, hoc už sprostredkovaných, s pokutami pribúdalo. Oslovil ma napr. podnikateľ, ktorý dostal pokutu za nedoplatok do zdravotnej poisťovne, o ktorom ho poisťovňa informovala po takmer troch rokoch od jeho vzniku, samozrejme ihneď s pokutou. Pokuta bola takmer desaťnásobná oproti nedoplatku, ktorého výška evokovala skôr pocit, že bol spôsobený nesprávnym zaokrúhľovaním, nie pokusom o podvod. Ja sa pýtam, prečo takmer po troch rokoch a prečo v tak vysokej a hlavne neprimeranej sume? Po tomto čase už tento podnikateľ, ktorý medzičasom vymenil účtovnú firmu, nemal komu túto pokutu ani zosobniť (ak teda problému nechcel obetovať neprimerane veľa času, ktorý potreboval venovať podnikaniu a nie naťahovaniu sa kvôli pokute). Prečo má podnikateľ na všetko prísne stanovené lehoty a štátna správa rieši všetko plážovým tempom a osloví vás v čase tesne pred vypršaním premlčacej lehoty, kedy už nemáte priestor sa odvolať?
Ďalší spomenutiahodný príklad je, kedy sa firme vyhrážali pokutou za to, že na ich bločkoch nemali text písaný s diakritikou. Táto firma musela pod hrozbou pokuty zakúpiť nový modul na pokladne pre viac ako 30 pobočiek, čo ich stálo nemalé peniaze. Toto komu prospelo?
Ďalším príkladom otáznej pokuty je nedávna pokuta pre reťazec TESCO. „Obchodná sieť Tesco má zaplatiť dohromady už tri milióny eur, pretože opakovane predávala skazené alebo staré potraviny“. Rozhodne netvrdím, že predajcovia majú beztrestne predávať výrobky po záruke. A súhlasím s pokutou. No mala by byť primeraná. Ale udelenie x-miliónovej pokuty, ktorá ho môže zlikvidovať, rozhodne nemá šancu byť efektívne a nie je ani prospešné pre ekonomiku. Tak obrovský reťazec akým je TESCO, rozhodne nemá šancu pri tak veľkom množstve výrobkov ustrážiť každý jeden, či náhodou nie je po záruke. A nie len to, nemá šancu ustrážiť ani každý kus ovocia alebo zeleniny, či náhodou nie je nahnilý, hoc ho práve vyložili z kamiónu. A v krajnom prípade, nedokáže ustrážiť ani to, aby im tam občas nejaký nekalý konkurent nepriložil do regálu pokazený jogurt alebo hnilé jablko.
A škoda reči k pokutám na cestách. Ak dostanete 60 eurovú pokutu v nedeľu na odľahlej ceste, kde prejde za hodinu jedno auto za to, že ste úplne nezastavili na stopke, je to absurdné. Alebo ak dostanete pokutu za to, že nemáte pri sebe doklad o zaplatení zákonnej poistky (čo si policajt vie cez systém overiť)? To ste sa previnili ako? A kde je primeranosť pokuty, ak je rovnaká pri prejdení na červenú o tretej ráno na prázdnej ceste (hoc to nie je správne) ako pokuta pani, ktorá do mňa zozadu napálila, keď som zastavila pred prechodom pre chodcov? Okrem toho, že mi zničila auto, ohrozila na zdraví a živote nie len mňa, ale aj seba a svoju prísediacu vnučku. Fakt má dostať rovnakú pokutu ako ten o tej tretej ráno?
Som presvedčená, že je dôvodné rozlišovať, za čo a akú vysokú (a teda primeranú) pokutu si kto zaslúži.
Absurdností je neúrekom, a tak sme sa v SaS rozhodli, že jedným z našich cieľov, a teda aj volebným prísľubom je, že pokuty dôsledne poupratujeme. Aj pokuty plnia isté ciele. Musia byť síce odstrašujúce, účinné, preventívne, postihujúce, ale zároveň primerané. Nemajú byť likvidačné, a to hlavne v prípadoch, ktoré dotknutý subjekt nedokáže ovplyvniť. Nesmú byť ani zbytočne šikanujúce a nie je možné s nimi počítať ako s vopred plánovaným príjmom štátneho rozpočtu. Vždy sa musí brať ohľad na to, či išlo o úmyselné konanie spôsobené akési „obohatenie sa“ alebo „ukrátenie/poškodenie niekoho“, alebo len o administratívny nedostatok. Či došlo k niekoho ohrozeniu alebo obmedzeniu, alebo len k nedodržaniu nejakého pravidla bez negatívnych dopadov.
Mnohí z vás, či už ako podnikatelia alebo občania, ste prišli do kontaktu s absurdnosťami, a my by sme sa nimi radi pri našom upratovaní inšpirovali. Preto sme zorganizovali súťaž o najhlúpejšiu pokutu a tešíme sa na všetky podnety.
