Nejde vôbec o to, ktoré ministerstvo to bolo, či to bola Lucie Bílá alebo to bolo predražené. Nejde ani o to, kto bol vo vláde a ktorý minister sa veľkopansky rozhadzoval. To bol len vypuklý príklad, na ktorý si ešte všetci pamätáme a dostatočne demonštruje nerovnaký meter, na ktorý chcem poukázať. Príkladov je viac, pretože systém to umožňuje.
Napríklad taký nákup áut. Po novom si podnikateľ bude môcť (pri nízkom daňovom základe) dať do nákladov max 48 tisíc eur. Ostatné je nedaňový náklad. Prečo potom štátna správa (ako dlhodobo stratová) nemá tiež limit na nákup áut? A čo s tým súvisiace pohonné hmoty? Ak je spotreba auta podľa techničáku x litrov a reálna spotreba je vyššia (lebo sa napríklad s referentským autom jazdí len po meste a krátke trate), tak rozdiel si podnikateľ nemôže dať do nákladov. V štátnej správe to nie je žiadny problém. Prečo opäť rozdiel? Ak raz auto „zožerie“ viac benzínu ako píše techničák, a zhodneme sa na tom, že „sa to proste stáva“, prečo to má podnikateľ platiť zo svojho? A ak sa zhodneme na tom, že sa také nesmie stať (lebo u podnikateľa to trestáme), nech sa také nestáva ani v štátnej správe. Akokoľvek, ale rovnako!
Často diskutované a problematické sú aj reprezentačné náklady – rôzne nápoje, občerstvenie, ovocie, keksíky, chlebíčky, darčeky, pracovné obedy, atď. Podnikateľ, ak zavolá svojho obchodného partnera na pracovný obed alebo večeru, je to z daňového hľadiska neoprávnený náklad. Rovnako ako darček, ktorý by chcel obchodnému partnerovi ako vďaku za spoluprácu venovať. A čo reklamné predmety? Tie si môže dať do nákladov len ak sú zaopatrené logom spoločnosti a nepresahujú 17 eur. A čo robí štátna a verejná správa? Bez hanby míňa, obdarúva a hostí. Prečo má v takomto kritickom stave štát niekoho z peňazí daňových poplatníkov hostiť a obdarúvať? Prečo máme štátne inštitúcie vyzdobené kvetmi, v čase vianočných sviatkov stromčekmi a honosnou výzdobou? Prečo majú zamestnanci, pracujúci v štátnej správe, k dispozícii rekreačné zariadenia alebo rôzne príplatky na dovolenky a iné benefity, vzdelávacie kurzy a zahraničné pobyty, ... a to z peňazí daňových poplatníkov a zaplatených daní podnikateľov, ktorí takéto náklady pre svojich zamestnancov mať nesmú? Pardón, môžu. ZATIAĽ LEN ZO SVOJICH ZDANENÝCH PEŇAZÍ.
Príkladov je veľa a na rôznych frontoch. A o tie všetky principiálne ide. Ide o princíp, že štát, hoc z peňazí daňových poplatníkov a dlhodobo v strate, niečo môže; a podnikateľ, žijúci výhradne z peňazí, ktoré sám (so zamestnancami), vyrobí, to isté nemôže. Nie je to len nespravodlivé. Je to AJ mimoriadne arogantné.
Rozhodli sme sa preto zosumarizovať takéto nerovnosti a vyzvali sme listom za týmto účelom združenia a zväzy podnikateľov a zamestnávateľov, aby nám posielali tipy a podnety na dnes uplatňovaný nerovnaký meter.
Cieľom našej aktivity nie je niekoho „sekať“. Je ním spravodlivosť a rovnaký meter. Ak sa spoločensky zhodneme na tom, že „sa niečo má“, nech to platí pre každého. Ak sa zhodneme na tom, že pán minister má hostiť a obdarúvať svoje návštevy, že vláda má nakupovať luxusné potraviny, ovocie a proviant za státisíce a že pracovné priestory majú zdobiť drahé obrazy, nech to môže urobiť aj podnikateľ. A ak sa zhodneme na tom, že sa to nemá, nech sú takéto výdavky v štátnej správe z peňazí nás všetkých zakázané.
