Jozef Kollár sa ešte počas svojej kampane na predsedu strany SaS viackrát vyjadril, citujem: „Budem pre SaS ďalej naplno pracovať bez ohľadu na výsledok marcového kongresu." Alebo: „Pravicoví voliči si želajú, aby ich politici spolupracovali, no oni sa namiesto toho hašteria a drobia na stále väčší počet platforiem, programových vízii a ministrán." Na mňa však najviac zapôsobilo vyjadrenie: „Verím, že to spoločne úspešne zvládneme a že každý kandidát, úspešný či neúspešný, dokáže prekonať svoje ego a ďalej pracovať v prospech našich hodnôt, programu a členov. Ak by to odmietol, sám by sa totiž demaskoval, že mu išlo iba o predsednícku stoličku, a že na spoločnú vec už dávno zanevrel."
Kongres prebehol a voľba predsedu potvrdila v čele strany SaS na ďalšie štyri roky Richarda Sulíka. Samotné reakcie Jozefa Kollára viac ako na jeho prehru upriamovali pozornosť verejnosti na tesný výsledok hlasovania a detinsky ohýbali čísla. Podľa neho pri výsledku 134 „za Sulíka" a 121 „za Kollára" je rozdiel 7 hlasov. Nasledovali varovné signály. Neúčasť Jozefa Kollára na dohodnutej spoločnej tlačovke s Richardom Sulíkom k Cypru, kedy Jozef Kollár svoju účasť zrušil len hodinu pred jej začiatkom esemeskou. Až z médií sme sa dozvedeli, že sa nechcel „bratríčkovať" a „vysielať falošné signály". Potom prišli drahoty okolo plánovaného stretnutia so staronovým predsedom strany SaS. Schôdzka sa odkladala, zato cez médiá nám Jozef Kollár posielal odkazy, ktoré ani náhodou nehovorili o spolupráci. Naopak, zneisťovali nášho voliča rôznymi funebráckymi vyjadreniami na adresu SaS. Na to, že strana SaS zostane pokope, by už vsadil len málokto.
Jozef Kollár, neúspešný kandidát na predsedu strany SaS dostal ponuku druhej najvyššej funkcie v SaS - funkciu podpredsedu. Richard Sulík zároveň deklaroval ochotu ku kompromisom. Z takzvaného desatora, s ktorým Jozef Kollár šiel do volieb o predsedu strany SaS bol ochotný akceptovať väčšinu zámerov. Samozrejme, na základe diskusie, pretože aj jeho protikandidát niektoré svoje vlastné návrhy mienil testovať v diskusii medzi členmi.
To všetko bolo Jozefovi Kollárovi málo. Na tom by však ešte nebolo nič zlé. Aj na (ne)skromnosť, (ne)primeranosť nárokov a (ne)úspešnosť výsledkov rokovania môžu mať ľudia rôzny názor. Pre niekoho až ruky všetkých troch princezien a získanie celého kráľovstva znamenajú dostatok. Problém je, že Jozef Kollár svoju predstavu „o dostatku" nijako nespresnil. Miesto toho sa cez médiá nechal počuť, že „v ďalšom smerovaní SaS nevidím osobne svoje miesto", „prieniky nie sú možné" a prijatím podpredsedníckej stoličky by hodil cez palubu v strane SaS „svojich". Takže Jozef Kollár byť dvojkou v strane SaS odmietol, lebo túžil byť jednotkou. Ba dokonca tak, že nemyslel na možnosť, ktorá sa mu nakoniec prihodila. Jeho predvolebné sľuby, že zostane v strane SaS naplno pracovať bez ohľadu na výsledok, majú teda celkom prosté vysvetlenie: nikdy si nemyslel, že ich bude musieť plniť ako porazený. Lenže voľby prehral. Otrasený týmto faktom šíri dnes, ani nie mesiac po kongrese, podivuhodné posolstvá typu "v strane nateraz zostávam", ale „svoju budúcnosť v nej nevidím". Otrasený týmto faktom akoby ani nespozoroval svoje vlastné odchádzanie. V opačnom prípade, by sme totiž jeho reakciu, že je to Sulík, kto rozbíja SaS, museli vziať ako výrok úplne bezcharakterného človeka.
No nech platí jedna či druhá verzia, cítim sklamanie, a nie som v tom zrejme sama. Prejsť za pár týždňov od sľubu pracovať v prospech SaS k tvrdeniu, že v nej nevidím svoje miesto, je jedno obrovské salto. Možno salto mortale.
Oceňujem snahu Richarda Sulíka o spoluprácu, ale súhlasím, že stačilo. Väčšina členov si na kongrese predsa zvolila. Zvolila si pôvodné hodnoty strany SaS, pôvodného predsedu a ním deklarované plány ďalšieho fungovania strany a jeho program. Som jednou z tých, ktorí svojou voľbou vyjadrili presne toto a cítila by som sa podvedená, ak by Richard Sulík vzal všetko, čo Jozef Kollár hodí na stôl. Cítila by som sa podvedená, keby Richard Sulík povedal, v poriadku, Jozef, budeš teda predsedom ty a oddnes bude všetko „po tvojom", aj keď si prehral. Načo potom bola súťaž, na čo potom boli voľby?
Nie sme tu pre to, aby sme donekonečna fúkali „bobenko" zraneného ega. Nie sme tu ani preto, aby sme slúžili ako trampolíny, z ktorých sa frustrovaní najväčší podporovatelia Jozef Kollára odrazia dakam inam. Nie sme tu pre politických bezdomovcov, ktorí nevedia uniesť prehru a stranu účelovo poškodzujú. Ak má niekto úprimný záujem spolupracovať, super. A to bez ohľadu na to, koho na kongrese SaS volil. Voľby boli napokon tajné. Ale ak nie, nech ide za svojím šťastím a nechá nás ostatných pracovať. Viac ako Jozefove problémy o politickú stoličku ma zaujímajú problémy občanov a problémy tejto krajiny. Aj preto vítam výzvu Richarda Sulíka:
„Strana SaS je otvorená každému, kto má seriózny a úprimný záujem sa v jej prospech angažovať. Nie je tu ale pre ľudí, ktorí v nej nevidia svoje uplatnenie a len vyčkávajú na ponuku zvonku. Preto vyzývam každého, kto má záujem začať normálne fungovať, aby tak spravil.
Zároveň vyzývam Jozefa, ako aj ostatných členov, ktorí v SaS svoje pôsobenie vylučujú, aby ju opustili a aby tak spravili so cťou."
Áno, keď sa inak nedá, treba odísť aspoň so cťou.
