Na obed na lúke, ktorý si naplánovali, nemohlo byť ani pomyslenie.
„Psí čas.“ povedala, keď hľadela von oknom na sivú krajinu.
„No nič, na dnes to necháme tak. Azda zajtra bude krajšie. Alebo pozajtra. Do konca leta je ešte ďaleko, máme čas.“ ozval sa on na to.
„Čas. To je práve to, čo je pre niekoho najvzácnejšie. Nemyslíš? A ty si povieš, že máme čas. Ja si práve myslím, že nemáme. Je celkom možné, že zajtra alebo o týždeň tu už nebudem. Alebo tu nebudeš ty. A možno obaja. Vlastne o nejaký ten čas už nemusíme byť vôbec spolu. Čas je vzácny. Musíš si ho viac vážiť. Tešiť sa z každej minúty, sekundy... Určite už niekto počíta koľko času ti ešte zostáva na tejto planéte. Koľko desaťročí, rokov, mesiacov, dní, minút...“
„Dobre, dobre. Nemusíš z toho hneď robiť takú vedu. Máš pravdu. Čas je naozaj niečo, čím by človek nemal plytvať.“ povedal už dosť podráždene. Náhle zmĺkol a ukázal na oblohu. Slnko vyhuplo spomedzi mrakov a odstrkovalo ich svojimi lúčmi čo najďalej od seba. Teplé a jasné svetlo zalialo okolitý svet Posledná kvapka vody padala z hlávky slnečnice zasadenej pred oblokom.
„Vidíš! Možno z toho ešte niečo bude.“ Snažil sa ju uchlácholiť vidiac, že jej nálada klesla na bod mrazu, ak nie ešte nižšie.
„Nie! Máš pravdu. Máme čas. Lúka je ešte iste mokrá a ja nemám chuť sa zablatiť. Odložíme to zatiaľ na neurčito. Času máme dosť.“ odvetila so skrývaným smútkom v hlase.
Najskôr na to nedokázal nájsť jedinú odpoveď. Čas je naozaj vzácny pre dvoch, ktorí ho trávia spolu.
„Ako myslíš.“ Nasilu sa usmial a zamyslene sa zadíval von oknom na pomaly sa prebúdzajúce leto.
O mesiac
Vlak išiel dosť rýchlo. Vo vozni sedela úplne sama a potichu. V duchu rátala sekundy, minúty, hodiny... Čas plynul veľmi pomaly. Všetko sa vzďaľovalo a nechávalo na duši len ťaživé záblesky spomienok. Samota ju nútila rozmýšľať. Času bolo zrazu priveľa, vliekol sa a jatril rany.
Kolesá sa tichučko kĺzali po koľajniciach. Domy, stromy , lúky, polia... To všetko utekalo veľkou rýchlosťou za oknom vozňa. Len tie minúty kráčali pomaly. Času bolo nazvyš. Sama nevedela čo robiť. Skúsi zaspať alebo sa prejde uličkou?
Samota ju unavovala, prebytok času ničil, ticho pomaličky zabíjalo. Ostala sama. Už ju nik bezstarostne nepresviedča o svojej pravde. Je sama. Svoj čas môže pokojne využiť tak, ako si sama zadelí a naplánuje. Je sama. Nemá ju kto nahnevať pre malichernosti. Sama a s kopou času , s ktorou si nevie čo počať. Cestuje odnikiaľ nikam. Nik ju nevyprevádzal a nik na ňu nečaká. Opustená.
Zrazu sa ozvalo jemné zaklopanie na dvere vozňa a dnu vošiel pomalým krokom starší pán. Pozdravil a zdvorilo sa opýtal : „Prosím Vás, máte to tu voľné?“
Už- už sa chystala dať odmietavú odpoveď. Už otvárala ústa a snažila sa dostať zo seba jedinké slovo. „Pravdaže.“ povedala napokon celkom ticho a celkom pomaly. Pokojne. Veď času bolo dosť.
