Neviem nájsť východ. A toľko krát som ho už hľadala. Hľadanie skončilo hlúpym nabudúce. Nabudúce to možno fakt vyjde. Veď nabudúce je vlastne aj teraz. Tak, že by som sa pokúsila? Ale radšej nie. Nemám chuť na sklamanie. Že stolička nebola dosť klzká, špagát dosť pevný, sekera dosť ostrá, elektrický prúd dosť silný, žehlička dosť horúca, levy málo hladné, pištoľ nenabitá, jed neúčinný... Veď koľko krát som sa už sklamala. Tak možno nabudúce.
Tento denníček mi raz iste isto bude niekto pekelne a šialene závidieť. Bude trpieť nekonečnými mukami závisti. Nebude vedieť , čo by mi zaň kúpil, sľúbil, daroval, upísal... A dal by mi zaň aj dušu. Možno. Podpísal by sa červenou lepkavou krvou na krikľavo biely papier.
Je to dôkazový materiál. Novinár by mi zaplatil toľko, že by som do konca života nemusela robiť vôbec nič. Celkom nič. Len sedieť na zadku, čítať jeho priblblé reportáže v bulvárnom denníku a smiať sa nad hlúposťou tých, ktorým zaplatil menej než mne. Lenže som to celkom nedomyslela. Môj denník samovrážd je bezcenný, kým som nažive. Nemá hodnotu. Nemá cenu. Som na mizine.
Keď vážne som to už skúšala. Aj zo srandy, aj z nudy... Ujsť. Len tak ujsť. Pred všetkými. A na čo mi potom bude ten denník. Celkom a úplne na nič. Ani len deti nemám. Mohli by ho predať. Dostali by veľké prachy, trošku zaprášené hanbou, zasvinené potupou a možno aj maličičkým kúskom predstieraného žiaľu. Ale ani tie deti nemám...
Kruci, tak na čo mi je potom tento obludný denník mojich neúspešných útekov? Exit. Hľadám to slovo tak dlho a nič. A dlhy sa hromadia. A ja môžem byť taká šťastná, neskonale šťastná, že mi niekto tam hore, nejaký starý dobrácky magor, nedovolí ujsť. A asi by som sa mala aj poďakovať. Tak ďakujem. Za tie nožnice, špagát, žehličku, aj elektrinu a hlavne za tie levy. To by mi bolo už-už vyšlo... Tak vďaka . Za záchranu. Vďaka. Veď na čo by mi bolo toľko peňazí? Čo na tom, že moje deti budú trieť biedu?
Len ,do frasa, na čo si píšem tento hlúpy denník?
