Stále sa blížila tá chvíľa. Hodiny tikali. Zneli stále hlasnejšie a hlasnejšie. A vtedy to pochopil. Od korienkov vlasov až po palce na nohách. Celý precitol v zúfalom strachu. Chcelo sa mu kričať, ale nezmohol sa ani na slovo. V ústach mal príšerne sucho. Jazyk sa mu lepil o podnebie. Koniec.
Chcel znovu prestať rozmýšľať, ale nešlo to. Teraz mu srdcom zmietali tie najrozmanitejšie pocity. Celou mysľou mu prebleskovalo len jedno slovo a jedna celkom beznádejná myšlienka. Slovo znelo čoraz hlasnejšie až prehlušilo tlkot srdca zmietaného zúfalstvom i hodiny, bijúce čoraz rýchlejšie. „Vinný!“ Vinný, vinný, vinný... Smial sa hlas svedomia.
Myšlienka sa vynárala z čoraz väčšej hmly a bezútešnosti. Útek! Slovo mu začalo byť na smiech. Možno nádej vstala z mŕtvych a teraz sa mu smeje. Vysmieva sa mu rovno do tváre. Možno len blúzni. Určite ho už strach priviedol k šialenstvu a teraz sa mu v hlave rodia samé hlúposti. Jedna za druhou. Vie, že by to nezvládol. Utiecť sa nedá. Na to je neskoro. Už neskoro. „Na to si mal myslieť skôr...“ Akási pridobre známa veta sa vynorila z podvedomia.
Ale nemyslel. Prečo by mal všetko robiť podľa linajky? Prečo sa riadiť podľa zákonov a príkazov? On sa neriadil. Jemu nik nebude ordinovať život po kvapkách. On si ho chce užiť celý. A užil. Žil. Bez príkazov a obmedzení. Žil. Žil ako chcel. Hlavu si nelámal zákazmi. Načo? Ale dopadlo to celkom inak ako chcel. Dopadlo to inak ako chcel. Toto nechcel. Toto nie! Nechcel!
Dvere sa otvorili a jeho posadili na bielou plachtou prikrytú posteľ. Sedí. Lekárka čosi pošepla strážcovi. Hrobové ticho. Pre niekoho rutinná záležitosť. On by to iste nedokázal. Je priveľmi mäkký. Slaboch? Človek! Lenže nevie, či on je tým človekom alebo oni. Zabiť ako zabiť. Tak kto je horší? Oko za oko. Zub za zub. Smrť za smrť. Aj keď to nechcel.
Lekárka v bielom plášti sa pomaly približovala. Na tvári sa jej zračil mierny strach. Cítil ten absurdný strach celým telom. Chcelo sa mu smiať. Prečo by mala mať strach? Ona...
Injekčná striekačka najprv vystrekla do prázdna , a už sa aj približovala k nehybnej ruke. Ihla sa mu pomaly vnára do kože, prechádza žilou. Omamná tekutina sa mieša s krvou. Preniká rýchlosťou svetla. Biely plášť je čím ďalej svetlejší, splýva s tvárou doktorky. Stráca sa. Nekonečné teplo zaplavuje jeho telo. A posledné slová ticho vykročiac z úst sa pýtajú : „Prečo?“
