V ten deň aj ľudia, čo po celý rok z úst nevypustia žiadne zbožné slovo, obracali hlavu hore – k nebesiam.
Nič sa nemohlo zdať smutnejšie ako toto novembrové odpoludnie. Každoročný zvyk sa zdal byť strašne stereotypným, kým nebolo za kým smútiť.
A zrazu je všetko inak. A tak zoberie čiernu, už trošku obdratú plátenú tašku, bielu vreckovku, smutný čierny dáždnik a pomalým krokom prejde po strmej úzkej ceste po vo vetre schnúcom blate až k starej hnedej vŕzgajúcej bráne od cintorína. Akási ruka ju vedie priamo na miesto. Smutným pohľadom si obzrie chátrajúci pomník. A sú to len dva roky. Chamtivé chumáčiky zeleného machu obklopujú do skaly vytesané písmenká. Škoda len, že ten kameň už niekomu patrí, škoda, že písmenká hláskujú jeho meno.
Ako sa spolu pozerávali z okna, spolu smutne kývali hlavou, krčili ramenami nad starými zlatými časmi, spolu obedovali, nakupovali, šomrali pri televízore, pozerali čierno-biele filmy. Filmy ich mladosti.
Ešte stále má pred očami jeho veselý pohľad, smutný úsmev a v dlaniach ešte cíti teplo jeho dlaní. Keď boli mladí...A práve vtedy si sľúbili, že sa budú navždy ľúbiť, budú navždy spolu, v dobrom i zlom. I v zlom. A veď aj boli. Nádherných štyridsaťtri rokov manželstva, krásny čas prežitý s milovanou osobou. Aj sa pohádali. Za štyridsaťtri rokov sa hádok nahromadilo veľa. No zrazu si nevie na žiadnu spomenúť. Pamätá si len ten dobrácky úsmev, žiarivé oči, časom postriebrené vlasy a veľké úprimné srdce.
Čas bol krutý, nemilosrdný. Vraj, navždy spolu moja láska. Lenže, čo znamená navždy? Dokedy je navždy? A možno v ich živote to „navždy“ prešlo. Oj, ale ako rýchlo. Zdá sa byť týždňom ten dlhý čas. Len krátkym týždňom plným spomienok.
Začalo kvapkať. Len zopár mrakov zakrýva zubaté jesenné slnko. Zmráka sa. Položí na zem kahanček a škrtne zápalkou. Pomaly sa rozhorí, ale vietor je rýchlejší. Na ďalší a ďalší pokus sa podarí kahanček zapáliť. K tuctom svetielok pribudol ďalší malý plamienok. Sám sa ešte nevie rozhodnúť, či sa oplatí poriadne rozhorieť.
Ďalšia kvapka zahasila aj posledné úsilie plameňa. To už starenka nevidí. Míňa ďalšie a ďalšie kroky s nádejou, že ne budúci rok už nepríde. Že na budúci rok sa na smutnom starom cintoríne rozhorí ďalší plamienok. Aby ten jeden nebol taký osamelý. No ktovie, čo bude na budúci rok?
Na starom smutnom cintoríne zafúkal jesenný vetrík a kvapky dažďa sa opreli o čierne dáždniky.
