Monika chvíľu sedela celkom mlčky. Pozerala na podlahu a skúmavým pohľadom sledovala drobné krôčiky malého mravca. „Asi mu bola zima, chúďatku. Čo myslíš?“ spýtala sa celkom nezaujato, akoby nepočula Zuzanine slová. „Počúvala si ma vôbec? Hm? Počula si čo som ti hovorila? Dnes to urobím. Čakala som už dosť. Spýtam sa, či ma do tej kapely vezmú.“
„Uhm. Hej. Počúvam ťa.“ zašomrala Monika otrávene. Tiež bola na konkurze, ale rovno jej povedali, že to nemá zmysel. Vraj nie je ten typ, čo by mohol zastať takú dôležitú úlohu. Ona však presne vedela, čo je vo veci. Presne vedela, čo sa skrýva za decentným pomenovaním „typ“. Jednoducho nebola dosť pekná. Vlastne nebola vôbec pekná. Môže byť len rada, že to chalani tak vkusne zaobalili pokúšajúc sa nezraniť jej city. Ale aj tak to vedela. A vedela to aj Zuzana.
Monika bola len šedou myšičkou. Krátke vlasy svetlogaštanovej farby, úzke pery s tenkou vrstvou ošetrujúceho balzamu, vždy bledá pokožka plná pieh a priveľký nos, zakrivený ako vtáčí zobák. To všetko by sa možno ešte dalo zakryť perfektnou postavou, ale aj táto Moniku zďaleka obišla. Čo na tom, že zložila pár fakt úžasných textov, čo na tom, že sa učí na skoro samé jednotky, čo na tom, že spievať vie? Dnes nie je nič z toho také dôležité ako pekná tvárička , hlboký výstrih a dlhé mihalnice. Dnes je všetko ostatné až za tým. Ale prečo hovoriť o dnešku. Vždy to tak bolo. Dobrý obal predal vždy aj tú horšiu knihu, často i brak. No tak to už chodí.
Nikdy sa nedokázala pretvarovať. Každý pokus o klamstvo bol márny. Vždy ju raz dva prekukli. Preto aj teraz radšej bočila od témy, hľadajúc zámienku vyhnúť sa odpovedi. Tvár zamračená, pohrúžená do rozmýšľania, blčiace líca, na jazyku pár štipľavých slov. Len raniť nechcela. To nebolo jej cieľom. Možno keby to tak nemrzelo ju, bolo by všetko iné... A keby bola Zuzana naozaj lepšou speváčkou... Keby!
Sama vedela, že všetci by jej hnev považovali za závisť. Už aj ona sa pristihla pri myšlienke, či naozaj nezávidí. No, možno trochu. Asi naozaj niečo závidela. Jednoduchý život s peknou tváričkou, život s minimálnou dávkou snahy a trápenia. Ten ľahký život sladkých dievčat, ktoré si jediným prekrížením nôh dosiahnu svoje.
Zuzana nechápala prečo jej Monika neodpovedá. Za tie roky na tej istej škole sa z nich stali dosť dobré priateľky. Vážila si ju, dôverovala jej. A teraz sa jej chcela len zveriť so svojimi pocitmi. Bola taká sklamaná , keď Moniku nezobrali do kapely. Mohli tam spievať predsa obidve. Stále spolu. V jednej kapele, deň čo deň nacvičovať nové piesne. Keby vedela písať texty tak ako Monika! Doteraz nepochopila prečo ju odmietli. Mala talent. Priznajme si, možno aj väčší než Zuzana.
Monika bola trošku iná. Nebola obľúbená, no nik s ňou nebol ani rozhádaný. Vôbec sa o nej neklebetilo, jej meno sa nespájalo so žiadnym trapasom. Vždy sa na ňu dalo spoľahnúť. Ak si chcel požičať zošit, Monika vždy pomohla ako sa len dalo. Ak bolo treba umyť tabuľu, bola prvá , kto sa ponúkol.
Nie celkom nadarmo si o nej niektorí mysleli svoje. Nikdy však nikomu neublížila. Nikoho neohovárala, s nikým sa nehádala.
Cez prestávky sedela vždy na svojom mieste a pozorovala, čo sa deje okolo. Nezaujímali ju klebety, netrápili ju písomky a odpovede. Bola vždy pokojná, vážna, ledva sa usmiala.
Zuzana bola zase až príliš zhovorčivá. Vždy vedela , čo je nové, kto, kde, s kým... Vždy mala najčerstvejšie informácie z prvej ruky. Každý sa jej chodil zverovať s tajomstvami, končiac spoveď vetou „Ale nikomu to prosím nehovor...“. No aj tak to vždy končilo rovnako. Najskôr to vedela celá trieda, neskôr škola, mesto.
Mala priateľa, ktorý už teraz zarábal slušný balík a ona to aj patrične využívala. Každý jeden kus odevu bol niečím výnimočný. Sukňa z Egypta, sandále z Brazílie, šál z Paríža, ... Všetko podľa najnovšej módy.
Ak náhodou sedela cez prestávku v lavici, obletoval ju celý húf ctiteľov, snažiac sa nazrieť do hlbokého výstrihu.
Učitelia si s ňou tiež nevedeli rady. Stačilo jej hodiť zúfalý pohľad a už si sadala na miesto s povzdychom „Ale sa to douč!“. Na písomky takmer nechodila. Jej mama bola lekárka a o jedinú dcéru sa nesmierne bála. Zuzane stačilo raz kýchnuť a hneď bola vypísaná na celý týždeň. A ak sa náhodou mama presvedčiť nedala, úradoval priateľ. Mal známosti na správnych miestach a vybaviť ospravedlnenku nebol žiaden problém. Napriek všetkému snaženiu jej známky nestáli za veľa. Mamička sa zo dva razy bola aj sťažovať na učiteľov, ktorí jej dcérke krivdia. Sama však ostávala prekvapená zo známok zapísaných v klasifikačnom.
Napriek veľkej rozdielnosti pováh a priorít si hneď v prvom ročníku Zuzana a Monika našli k sebe cestu. Plachá Monika zúfalo hľadala niekoho, koho by si pamätala zo základnej, no jedinou známou osobou bola práve Zuzana. Zuzana dostala viacero ponúk „na spoločne trávené chvíle v tej istej lavici“ alebo „rozprávkovú strednú s fantastickým spolusediacim“, ale napriek tomu zamierila rovno k Monike. „My sa už poznáme, že? Smiem si prisadnúť?“ A ruka bola v rukáve.
Za celé štyri roky sa takmer ani raz nepohádali, nekričali po sebe, nepresadli si. Zuzana striedala nálady ako apríl počasie a Monika to všetko pokojne znášala s tichým úsmevom. Plynuli dni, mesiace, roky...
„Tak počula si ma? Ha? V horoskope som mala napísané...a vieš aj tak sa už musím ísť opýtať. A som aj zvedavá. Hrozne zvedavá. Že či ma zobrali. Chápeš?“
Monika chvíľu váhala čo povedať. Samozrejme , že Zuzanu počula. Počula každučké jedno slovo. Len nevedela ako sa zachovať, ako jej niečo odvetiť bez podráždeného tónu. Mala ju vlastne rada. Mala rada tú fiflenu, večne vymaľovanú ako obrázok, v ultrakrátkej minisukni a vysokých štekloch. Mala ju vážne rada. Niekedy sama seba nechápala. Asi je fakt dobrý človek.
„Áno Zuzka. Celkom ťa chápem. Aj ja by som bola istotne napätá ako to dopadlo. Vlastne...ako sa rozhodli. Ale neber to tak vážne. Život nie je predsa o jednom konkurze.“ Vraj nie je o jednom konkurze! Ako mohla zo seba tieto slová vôbec vypustiť? Veď jej na ňom tak záležalo. Prečo by potom nemalo Zuzane? Chcela byť len dobrá. Chcela ju trošku povzbudiť.
Zrazu zazvonilo. Triedna pomalým krokom opúšťala miestnosť. Všade sa ozýval krik a hlasy jej spolužiakov. „Tak ja idem, Moni. Drž sa na fyzike moja!“ Zuzana si pobalila tašku a kývla rukou na pozdrav.
Zaujímavé. Monika si zrazu uvedomila, že Zuzana nemá ozajstných priateľov. Má len ju. Sú na tom skoro rovnako. Všetci tí, čo za Zuzou doliezajú sú len atrapy kamarátov. Udržujú s ňou jednostranné kamarátstvo, ktoré len berie a nič nedáva. Zuzana je hlúpa, keď im to dovolí. Veru, skoro ako ona.
Ktovie ako dopadne na tom konkurze. Iste ju vezmú. Má patričný vzhľad. Je vysoká, s obrovským úsmevom a čo na tom, že spieva len priemerne. Aj tak ju vezmú. Bola si istá.
A celkom jej to priala. Keď už nie ona, tak aspoň Zuza. Je celkom fajn. A hodí sa na to. Bude k nim patriť. Možno bude mať menej času na ňu, ale to nevadí. Praje jej to. Dúfa, že jej to vyjde. Veď mala z toho konkurzu taký strach, chuderka. Áno, určite sa jej to podarí.
Myslela na to cez celú hodinu fyziky. Potom si zbalila veci a vyšla von z triedy, celkom spokojná so svojím životom a konkurzom, ktorý pre ňu veľký úspech nemal. Na chodbe stretla Zuzanu. „Čáo! Nevzali ma. Vraj sa na to nehodím. Nie som ten typ, čo by mohol zastať tak dôležitú úlohu. Ale neva...“ Na Zuzaninej tvári sa odrážalo sklamanie, ale nie až také veľké, aby sa nerozbehla do triedy za chalanmi.
Monika len ťažko zadržiavala úsmev. Po Zuzaninom odchode to už nevydržala a vybuchla v zvonivý smiech.
