Človek z malej obce býva často nespokojný. Raz mu chýba nová cesta, chodníky, triedený odpad, transparentné hospodárenie, inokedy mu je nesympatický starosta alebo starostka, alebo sa sťažuje na prácu obecného úradu.
Ako hovorí známa veta z vtipu o práci: "Furt dačo! FURT DAČO!"
A tak sa zvyčajne každé štyri roky, niekedy neskôr, garnitúra vymení a znova dúfame, že bude lepšie.
Zopár občanov po voľbách zatlieska, zopár si zanadáva. Potom príde nádej. Nový starosta alebo starostka informuje, že je tu pre občanov, má fantastické plány, ako urobí poriadok v obci, vymení osadenie úradu, opraví budovy, cesty a získa peniaze od sponzorov, podnikateľov, ba dokonca aj od hercov!
„Och, ako nám len bude dobre!“
A tak s očakávaním sledujeme, čo sa stane...
Prídu prvé trapasy na zasadnutiach: nevieme, kto má kedy čo povedať, ako sa hlasuje, kedy sa hlasuje a kedy sa len "berie na vedomie". V niektorých obciach príde aj príkaz na spievanie hymny pred každým zasadnutím, pre istotu.
No, a potom očakávame tú sľubovanú zmenu. A čakáme. A čakáme. A čakáme...
Prvá zmena príde, keď si starosta/starostka dosadí do obce "svojich ľudí". Prvá vlna znepokojenia, ale stále pre väčšinu akceptovateľné.
Potom sa objaví nápad získať financie na opravu atletickej dráhy, ktorá v skutočnosti neexistuje. Administratívna chyba? Nejasná interpretácia pravidiel? Nech je to akokoľvek, keď sa na problém príde, snaha o vysvetlenie situácie nie je. Je potrebné to rýchlo ututlať. Nájdeme si obetného baránka, ktorý prekryje naše zlyhania.
Odpadové hospodárstvo obce sa nie vždy rieši systémovo. Niekedy sa v snahe „upratať“ narazí na skratkovité riešenia – spaľovanie odpadu alebo jeho neorganizované ukladanie na miesta, ktoré na to nie sú určené. Hlavné je, aby občania mali pocit, že je všetko pod kontrolou. Dôležité je vždy tvrdiť, že všetko je v poriadku a máme povolenie aj súhlas dotknutých.
Poplatky za odvoz odpadu sa zvyšujú, občania platia málo. Zvýšiť poplatky? To by nás nevolili! Tak vymyslíme "kreatívne" riešenie. Nebudeme zbierať bioodpad, ktorý sa mal vyvážať už niekoľko rokov, ale dáme jednu nádobu do obce, ktorú nám vyvezú každé dva týždne.
Pohoršení občania sa začnú vyjadrovať na sociálnych sieťach. Obávajú sa možného smradu, vyčítajú, že to je príliš málo nádob na celú obec. Výsledok? Vymažeme a následne vypneme komentáre! Že nám to nenapadlo skôr! A tak pre istotu ešte vypneme komentáre zopár príspevkov dozadu, ak by náhodou chcel niekto písať názor na odpad k pozvánke na karneval. Aké skvelé riešenie!
Keď už sa situácia začína vymykať spod kontroly, prichádza ďalší krok – zbavíme sa nepohodlných. Keď sa v samospráve objavia otázky a kritika, môže sa stať, že tí, ktorí sa pýtajú, sú vnímaní ako problém. Treba na nich ukázať prstom, ako hádžu polená pod nohy a že by bolo lepšie, keby mlčali..
Občania, ktorí si dovolia nesúhlasiť, sú označení za tých, čo len zbytočne komplikujú veci.
Riaditeľ/Riaditeľka školy, ktorí sa odvážia nesúhlasiť s absurdnými rozhodnutiami? No, to sa predsa nedá tolerovať! Musíme ho/ju vymeniť.
A tak sa krok za krokom zbavíme každého, kto by nám mohol skrížiť plány. Zostanú len tí, ktorí sa už niekoľkokrát osvedčili ako lojálni. Náhoda? Skôr zámer.
Keď sa ľudia náhodou začnú sťažovať, presvedčíme ich, že problém neexistuje, alebo je za problémy zodpovedný niekto iný.
Keď si občania všimnú silný zápach chlóru vo vode, vysvetlenie je jednoduché – dezinfekcia. Ale čo keď merania ukážu, že hodnota je príliš vysoká? “ Niekto nám otrávil vodu!”
Okresný úrad životného prostredia potvrdí porušenie zákona pri čiernej skládke. Prokuratúra taktiež.
Reakcia?
“Nemáme peniaze, lebo nás udali a teraz platíme pokuty!”
„Na vine sú tí, čo to nahlásili!“
A keď to prestane fungovať, budeme opakovať mantru:
„Aj iné obce to tak majú! Aj iné obce nemajú peniaze! Aj iní starostovia a starostky sa trápia s poslancami!“
Potom zorganizujeme zopár podujatí, na Mikuláša rozdáme okrem čokoládky aj malé fľaštičky alkoholu.
„Oj, to sa bude voličom páčiť!“
No a takto si pekne počkáme na ďalšie voľby a budeme dúfať, že si voliči zapamätajú hlavne to, aký široký úsmev sme dokázali vyčariť, keď prišli na úrad. Ten úsmev, ktorý sa pomaly rozťahuje ako u Grincha, odhaľujúc pod ním tú najväčšiu dávku falošnosti, akú si len možno predstaviť. Úsmev, ktorý sa natiahne od ucha k uchu, až tak, že by dokázal konkurovať reklamám na zubné pasty – no za ním sa neskrýva zdravý chrup, ale prefíkaná manipulácia. A predsa, mnohí mu znova a znova uveria.
Ale, predsa je tam ten jeden alebo tá jedna hŕstka občanov.
Tento typ občana je špecifický. Neprispôsobí sa, neostane ticho. Nevydrží sedieť so založenými rukami a pozerať sa, ako sa veci dejú bez neho. Má neustále potrebu pýtať sa, zisťovať, kontrolovať, analyzovať. Listuje v dokumentoch, číta si zápisnice, porovnáva čísla v rozpočte.
A čo je najhoršie? Rozumie tomu!
Pýta sa na veci, ktoré by väčšina radšej nechala tak. "Prečo sa to takto robí?" A keď nedostane odpoveď, nevzdá sa. Skúša znova a znova. Otravuje, nalieha, neodchádza.
Čo si o ňom myslí okolie? Pre tých, čo majú čisté úmysly, je strážnym psom verejného záujmu. Ale pre tých, ktorí by najradšej rozhodovali v tichosti a bez kontroly, je nepríjemným hmyzom, ktorého treba umlčať.
Najprv ho budú ignorovať. Potom sa mu budú smiať. Ak vydrží, prídu útoky – vraj je to inkvizítor, večne nespokojný element, ktorý len kritizuje a sťažuje sa. Možno ho označia za psychicky nestabilného. A keď ani to nepomôže, začnú sa vymýšľať historky. Však to poznáme – vraj má osobný problém so starostom alebo starostkou, vraj chce rozbiť komunitu, vraj si rieši vlastné záujmy.
A napriek tomu – stále tu je. Sleduje, informuje, nevzdáva sa. Vie, že nič sa nezmení samo od seba. Vie, že ak bude mlčať, tí, čo rozhodujú, si budú robiť, čo chcú.
Vie, že jeho hlas môže byť nepríjemný, ale je potrebný. Lebo keby nebol, tak by sa ho nikto nesnažil umlčať.
A tak sa pýtam: „Kto je v skutočnosti blázon?“
Ten, kto chce vedieť pravdu a pracovať pre lepšiu obec, alebo ten, kto zatvára oči, lebo „aj tak sa nič nezmení“?
Je jednoduchšie sa tváriť, že problémy neexistujú. Je jednoduchšie prijať, že takto to predsa vždy bolo.
Ale jednoduchšie neznamená správne. Ak sa vzdáme záujmu, strácame právo sa sťažovať. Ak od politikov očakávame zázraky bez kontroly, môžeme si byť istí len tým, že zázraky neprídu.
Preto, keď sa znova objaví aktívny občan, nezatracujme ho. Možno nie je nepriateľom, ale poslednou nádejou, že nám na našej obci alebo meste ešte záleží.
