Naozaj je doba zlá, alebo ju takou robíme my?
Často počúvame, že žijeme v zlej dobe. Že kedysi bolo lepšie. Dokonca sa nájdu aj hlasy, ktoré nostalgicky spomínajú na minulé režimy.
A predsa žijeme v demokracii. Už v škole sme sa učili, že je to vláda ľudu. Chápala som to tak, že my – ľudia – rozhodujeme o tom, čo je pre nás dobré a kam bude smerovať naša krajina.
Ako dieťa som voľby nechápala, boli pre mňa len nejakým abstraktným pojmom. No keď som dospela, pocítila som hrdosť. Hrdosť na to, že aj ja môžem rozhodovať, kto nás bude zastupovať.
Ale poďme späť k tej "zlej dobe".
Žijeme vo svete plnom výziev – ale aj príležitostí. Internet nám dal možnosť učiť sa nové veci, vybaviť si dokumenty z pohodlia domova, komunikovať s kýmkoľvek na druhom konci sveta jediným kliknutím. Demokracia nám priniesla slobodu slova, možnosť otvorene vyjadriť názor.
Tak je naozaj doba zlá?
Alebo sme to my, kto ju takou robí?
Kto je zlý – doba, alebo my?
Najjednoduchšie je všetko zhodiť na dobu.
Strácame priateľov. Ľudí, s ktorými sme kedysi tvorili úžasné veci. Nechali sa strhnúť atmosférou hnevu a rozdelenia. Niektorí s nami prestali komunikovať len preto, že nesúhlasia s našimi názormi. Smutné na tom je to, že im nestojíme ani za to, aby nám povedali do očí, čo sa im nepáči.
Strácame rodiny. V domácnostiach znejú hádky o tom, kto má pravdu – ten, kto podporuje vládu, alebo ten, kto kritizuje jej zlyhania?
Manželia prežívajú krízy, lebo zabudli na to najdôležitejšie: že nie je podstatné, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája.
A dovolili sme, aby medzi nás opäť prenikli témy ako fašizmus, antisemitizmus či homofóbia. Kedysi sme sa zhodli, že sú to zlá. Že história nám jasne ukázala, kam vedie nenávisť. A dnes? Dnes sa znova diskutuje o tom, či sú tieto ideológie naozaj také zlé.
Prečo nám to nevadí?
Prečo nám nevadí, keď politici nadávajú ženám?
Prečo nám nevadí, keď sa zosmiešňujú ľudia so psychickými ochoreniami?
Prečo nám nevadí, keď tí, ktorí by mali byť vzorom, šíria nenávisť namiesto argumentov? Keď namiesto diskusie urážajú výzor, zosmiešňujú jednotlivcov a šíria jed?
Nie, doba nie je zlá.
Zlí sú ľudia, ktorí namiesto slušnej diskusie volia cestu nadávok a útokov. A pokiaľ to budeme akceptovať, nikam sa nepohneme. Možno niekde úplne hlboko…
Ak budeme fašizmus ospravedlňovať ako "slobodu prejavu", nečaká nás nič dobré.
Skúsme to inak
Skúsme chvíľu mlčať.
Len tak si povedať, že sa máme radi. Pomôcť si. Stretnúť sa a smiať sa. Počúvať sa navzájom – nie preto, aby sme vedeli rýchlo odpovedať, ale aby sme porozumeli tomu druhému.
Urobme niečo dobré.
Vysaďme stromy. Kvety. Pozbierajme odpad. Ukážme svetu, že nás politici nerozdelia.
A hlavne – naučme sa diskutovať bez urážok.
Ukázať nesúhlas neznamená niekoho uraziť. Stačí pomenovať, čo sa mi nepáči, a vysvetliť prečo.
Kedy sa z nenávisti stala norma?
Často čítam komentáre na sociálnych sieťach.
VŽDY sa objaví niekto, kto neponúkne protiargument, ale rovno zaútočí na autora.
Nedávno som videla status politika, s ktorým som ja osobne súhlasila. A čo nasledovalo? Prvý komentár pod príspevkom znel:
"Špinavý potkan."
Haló! Toto je pre vás sloboda slova?
Tí, ktorí nadávajú študentom do "zasranov", politikom do "špinavých potkanov", lekárom do "tlstých prasiec", prezidentke do "prostitútok" – cítite sa potom lepšie? Ste pyšní na seba?
Čo ak by takto niekto hovoril o vašich deťoch? O vašich rodičoch? O vašich blízkych
Mnohí z vás na verejnosti vystupujú ako vzory slušnosti. A potom na internete urážate každého, kto s vami nesúhlasí.
Je tak ľahké ublížiť. Ale kto dokáže viac?
Kto dokáže diskutovať bez nenávisti?
Nenávisť je len skratka k vlastnej slabosti
Čítala som zaujímavú definíciu nenávisti.
Vraj tí najkrutejší ľudia sú zároveň tí najjednoduchší. Nenávisť je len strach z neznámeho.
Civilizovaný človek sa učí ovládať.
Takže nabudúce, keď budete mať chuť niekoho uraziť, skúste sa zamyslieť:
Čo si tým chcete dokázať?
Lebo na konci dňa, to, čo naozaj zraňuje, nie je len to, ako urazíme a zosmiešnime iných, ale aj to, čo to robí S NAMI.
