Posledné zvyšky suchého chlebíka dopadnú na zem a to je pre mňa jasným znamením, že je čas ísť domov. Dnes nejdem skratkou, bola by to premrhaná príležitosť na krásnu prechádzku. Opätky tíško klopkajú o chodník, opatrne prechádzam okolo stromu, na ktorého konári sedí párik vrabčiakov. Jeden z ních drží v zobáčiku lístok a podáva ho druhému. Asi je to dvojica. Nedá mi nezastaviť sa a chvíľku ich nesledovať. Keď sa rozhodnem pokračovať, oči mi spočinú na mužskej siluete na druhej strane chodníka. Hlavu nakloním mierne doprava a on spozoruje, že ho sledujem. Zahanbene sa usmeje a zmizne. „Kto to mohol byť? Je mi akýsi povedomý..."
Myšlienky ma zavedú až k bráne domu, v ktorom žijem. Vytiahnem kľúče a vstúpim dnu. Cestu mi okamžite pretne suseda Jarjabková so slovami: „ten Váš kocúr musí von! Už mi lezie na nervy! Stále mi plaší kanáriky, jedného dňa ich zožerie a budete za to niesť následky!" Usmejem sa a pokojne odpoviem: „áále pani suseda, čo by Vám už len Woody mohol spraviť... Je to mierumilovný kocúrik a Vaším vtáčikom by nikdy neublížil." Susedka sa zamračí a bez slova odíde. Vybehnem tri poschodia a odomykám dvere od bytu. Ako prvý a jediný ma privíta môj miláčik Woody. K jeho menu sme sa dostali peknou náhodou. Pozerali sme s kamarátkou v jej letnom sídle - chatke - golf a začuli sme mňaukanie. Vyšli sme von a zvedavo pátrali, odkiaľ ten zvuk pochádza. Prebehli sme okolo celého domu snáď stokrát, kým sme objavili malú škatuľu pod schodami a v nej malinké čierne mačiatko s bielym fliačkom na pravom očku. Jedno osamelé, srdceryvne smutné mačiatko. Okamžite som ho zodvihla a kamarátka ho poškrabkala za uškom, pri čom skonštatovala: „pozri, aký tiger! Hotová šelma." A keďže sme pozerali golf, nazvali sme kocúrika Tiger Woods.
Dávam si dole kabát a vešiam ho na malý vešiačik, špeciálne vyhradený len a len pre tento kabát. V mojom byte má všetko svoje miesto. Woody sa mi veselo obtiera o nohu tušiac, že prišiel obed. „Vydrž Woodinko, už to bude", poviem kocúrikovi a utekám do kuchyne k jeho miskám. Otvorím konzervu s najlepším mäskom a polovicu z nej dám do misky. Otočím sa a za mnou stojí Woody s vyčítavým pohľadom. „Áno, viem, dnes som bola dlho. Nechala som ťa dlho čakať a to sa predsa nerobí" a do misky dám ešte štvrtinku. Otočím sa a Woody sa na mňa stále mračí. „Dobre, dobre,len ma nezožer" a dám mu to celé. Misku položím na zem a Woody sa do mäska hladne pustí. Hneď vyzerá spokojnejšie. Prejdem do spálne, prezlečiem sa a zas nazad do kuchyne. Môj každodenný rituál. Uvarím si horúci čaj a v obývačke sa vyvalím na gauč. Zapnem telku a pozriem si správy. Ako vždy sú plné pozitívnych informácií - ďalší skorumpovaný politik, ďalšie vraždy na školách a ešte jeden nespútaný hurikán na koniec. Vzdychnem si a zakryjem sa dekou. Woody ku mne prikráča a vyskočí mi na brucho. Usalaší sa, labkou mi ťapne po líci - čo je jasné znamenie, že niekoho treba škrabkať - a zaspí. Ani neviem ako a rovnako zadriemem.
Silueta muža prichádza bližšie a bližšie. Je vysoký a štíhly a zrazu ho spoznám - tie tmavé vlasy, krásne šedo-zelené oči. Musí to byť on! „Dlho som ťa nevidel", skonštatuje a mne to vyčaruje úsmev na tvári. Objímem ho a zacítim potrebu niečo sa ho opýtať...
Zo sna ma vytrhne mobil. Vyzváňa ako bláznivý, Woodinka to zobudilo tiež a je patrične mrzutý. Nahnevane na mňa zamňaučí, akoby na mňa kričal „už to konečne zdvihni, ty koza!" Tak to aj spravím. „Áno?" „Ahoj moja! Ja som. Máš plány na zajtra? Musím sa s tebou súrne porozprávať. Môžem k tebe dojsť?" „Iste, kľudne príď. Niečo navarím, tak dojdi okolo obeda. Čo sa stalo?" „Potom ti poviem, teraz musím utekať. Len toľko - vrátil sa!" „Kto sa vrátil?" „Prepáč, už fakt musím ale zajtra ti všetko vyrozprávam. Pá!" „Nie, nie! Počkaj!" - a z telefónu sa ozve len staré známe pííp, pííp. Mobil opäť položím na stôl a nechám ho tam. Všimnem si, že vedľa neho leží rozpis z nemocnice, kde pracujem ako sestrička. Vezmem ho a pozorne ho študujem. No z hlavy neviem dostať tú siluetu - ten sen, telefonát, ten muž... Kto to môže byť? Woody zas zachrápal, tak ho opatrne prenesiem do jeho postieľky a ja sa poberiem do svojej. Už stárnem, no som unavená. Každopádne, som zvedavá čo mi zajtra Mia porozpráva. Pomaly upadnem do snov a muž sa zas vráti... Niekoľkokrát sa v noci zobudím, no vždy keď zaspím, snívam o ňom. Len o ňom...
Tento diel venujem Zuzke Vespinke, pretože viem, že miluje mačičky.
