Keď si začnem zmývať šampón z vlasov, niekto zazvoní. „To ešte nemôže byť Mia“, poviem si a v zlomku sekundy na seba hodím župan. Vyletím z kúpeľne ako torpédo a bežím ku dverám. Otvorím a za nimi stojí muž – poštár – s obrovskou kyticou ruží. „Slečna Wellerová?“ „Áno, to som ja“, prekvapene odvetím. „Tieto sú pre Vás. Prajem krásny deň“, podá mi kyticu a zmizne. Zavriem dvere a zamyslene kráčam do kuchyne pre vázu. „Kto to mohol poslať?“ Do vázy napustím vodu, naaranžujem kyticu a odnesiem ju do obývačky na stôl. Sadnem si a hodnú chvíľu na ňu civím. Kto by už len mne posielal kvety? Veď nemám žiaden sviatok ani nič...
Z myšlienok ma opäť vytrhne zvonček. „Kurnik! To už bude Mia! Úplne som zabudla!“, zanadávam si a utekám otvoriť. „Ahoj Christy! Tak už som tu. A čo ma ty takto eroticky vítaš?”, skonštatuje Mia, pričom sa nenápadne uškrnie. Začudovane sa na seba pozriem a zahanbene sa riadne zakryjem županom. „Prepáč, totálne mi vypadlo, že máš prísť.“, ospravedlním sa a poviem jej, aby si šla sadnúť do obývačky, že sa jej hneď venujem. „Dúfam, že si nezabudla aj na obed! Som hladná ako vlk.“, kričí na mňa z obývačky. „Neboj, obed je hotový. Len sa oblečiem a som pri tebe.“ „No dobre. Fúha! Od koho sú tieto krásavice?” Mia sa zadíva na ruže na stole, no ja to nekomentujem. Rýchlo na seba hodím nejaké oblečenie a prebehnem do kuchyne. „No, Woody, tvoja majiteľka nám zase rozum potratila“, Mia sa prihovorí kocúrikovi, ktorý dobehol za potenciálnym získaním nejakej dobrotky. Ja sa zase tvárim, že nepočujem. Polievka je už hotová, tak si zopnem vlasy do copu a naložím dve porcie. Donesiem ich do obývačky, položím na stôl a zapnem do pozadia telku. To viete, kulisy. „No tak toto vyzerá výborne Chris, dobrú chuť!“ „Aj tebe, moja. A čo bolo to, čo si mi včera chcela povedať?“ Mia sa začne dusiť na kúsku mrkvy, ktorý jej práve zabehol. Zasmejem sa: „žiješ?“ „Bleh, žijem. Toto mi už nerob.“ „Prepáč“, zahihňám sa. „No dobre, tak k tomu, čo som ti chcela povedať. Začala by som tým – od koho sú tie kvety?” „Netuším.” „Napadlo ťa pozrieť sa na lístok, ty tela?” Udriem sa dlaňou do čela, polievku odložím na bok a prehrábavam sa v kvetoch. Objavím malý, červený lístok. Otvorím ho a text v ňom mi vyrazí dych. „Čo tam je?“, opýta sa ma Mia. Nechápavo hľadím, neviem čo si myslieť. „No hovor už!“, skríkne nedočkavo. „Je tam: Vždy ťa budem milovať. Bez podpisu.“ V očiach sa mi zalesknú prvé slzy, no nič nevravím. „Ježiš... Myslíš, že je to on?“ „Dúfam, že nie. On ma bude prenasledovať až do smrti. Má dieťa s inou, toto nemôže byť pravda. Prečo ma tak týra?“ Mia si ku mne prisadne a objíme ma. Okamžite sa rozplačem ako malé dieťa. „Ja naňho chcem zabudnúť, už nechcem zažívať to čo predtým Mia...“ „Ja viem zlatko... Len sa vyplač, bude ti lepšie...“
V Miinom náručí som zabila celé hodiny. Zrazu sa zdvihne a oznámi mi, že musí utekať, lebo ráno pracuje. Nie som schopná sa ani rozlúčiť, aj na mäso som zabudla... Zrolujem sa na gauči a smoklím ďalej. V hlave sa mi prehrávajú spomienky na moju lásku, na to ako nám bolo krásne a ako ma opustil kvôli žene, ktorú ani nemiloval... Všetko to vidím. Snažila som sa a snažila som sa z celej sily zachrániť to ale nešlo to. Zradil ma a zrada sa neodpúšťa. Mala by som byť rada, že napísal čo napísal... Tak prečo to, sakra, tak bolí?
Pomaly sa dvihnem a dotackám sa do postele, ani make-up si nezmyjem, už je aj tak celý vyplakaný. Celá zelená a čierna od očných tieňov zaľahnem, no nezaspím...
Pár hodín pozerám na hodinky až kým nezačnú zvoniť. Čas ísť do práce. Zdvihnem sa, pretriem si oči a maskara sa ocitne na mojích rukách. Prejdem do kúpelky, opláchnem si tvár, umyjem zuby... Nemám silu sa znova maľovať, ani česať. Vlasy si dám rýchlo do copu a okamžite sa vyberiem do práce.
Prišla som asi o hodinu skôr ako chodím bežne. Všade je tma, je päť hodín ráno, nikde ani nohy. Nočná smena ešte pospáva na stole v sesterni, tak sa len potíšku vplížim dnu a prezlečiem sa. Vezmem lieky a idem budiť pacientov, čoskoro bude čas na rannú vizitu. Ako prvé otvorím dvere do izby pani Novákovej a Pohňanskej. Obe sú už hore a veselo sa rozprávajú. „Dobré ránko Christy! Preboha, čo sa vám stalo? Nechápte ma zle ale vyzeráte hrozne”, poznamená pani Nováková. Nekomentujem to, len sa mierne vyškerím a podám jej lieky. Takto to prebieha snáď vo všetkých izbách. Keď sa vrátim do sesterne, sestričky už odišli a prišla ranná smena. Všetci sa ma pýtajú čo sa deje, dokonca pán primár mal snahu ma poslať domov nech sa vyspím ale nemám silu byť doma, sú tam tie kvety, tá karta...
Sadnem si za stôl a triedim dokumentáciu a výsledky, ktoré práve prišli z labáku. Robiť na traumatológií nie je sranda, už ma zopárkrát preložili. Hádžu si ma ako horúci zemiak – z ortopédie na pôrodnícke, odtiaľ na neurológiu a odtiaľ sem. Tu je to asi zatiaľ najhoršie. Dúfam, že ma čoskoro opäť preložia. Zvykla som si už na pacientov, majú ma radi, no je to tu čistý masaker...
Z myšlienok ma vytrhne zaklopanie na dvere. Unavene sa zodvihnem, podídem k ním, otvorím ich a zostanem čumieť v nemom úžase........
Tento diel venujem mojej "manželke" Miške, pretože ona najlepšie vie, že neistota je nechutný kolega a samota vždy potrebuje kamaráta.
Poznámka autora: Ospravedlňujem sa, že mi tak dlho trvalo tento diel napísať, no mala som veľa vybavovačiek v osobnom živote. Úprimne verím a dúfam, že tí, čo toto čítajú, mi to prepáčia.
